Ako teda hovorí staré známe príslovie, škodoradosť je najlepšia radosť. Žiaľ, použijem moju známu vetu, že musím smutne skonštatovať, že mnohí sú týmto celospoločenským neduhom poriadne živení a kŕmení, a práve toto spôsobuje u mnohých ľudí nešťastie, privoláva to akýsi zlý pocit. Človek ako keby prirodzene mal dobrý pocit z toho, že niečo sa deje. Takíto ľudia sú negatívni ľudia, a je dobré odňať ich spoločnosť od seba. Inak to totiž  Nechcem povedať že zlú energiu, na to ako tak neverím, aj keď myslím si že, prepojenie medzi duchovným svetom a svetom reálnym, viditeľným je evidentné, a je reálne, ale to so zlou, alebo dobrou energiou nemá nič spoločné.

Len na okraj okolo tejto tematiky spomeniem to, že všetko závisí od akéhosi psychického nastavenia človeka. Dobre vieme, že človek má raz dobrú, raz zlú náladu. Jedného dňa to všetko aj tak pominie, a povieme si, že predsa to bol len čistý sentiment, pocit. Ja som osobne takéto obdobie zažil niekoľko krát, a pravdu povediac, vždy som sa z toho dokázal poučiť. 

S odstupom času vnímam aj to, že všetko zlé je naozaj na niečo dobré. Aby som korešpondoval s nadpisom, žiaľ máme mnohých ľudí, ktorí sú empatickí len v prípade, kedy sa chcú niečo nové dozvedieť, a takto nešťastie iných, žiaľ, im to len umožňuje. 

Ľudia mnohí sú zlí. Sú zlí a zákerní, pretože mnohí myslia len na uspokojenie svojho ega, a dostatočne nízkeho sebavedomia, ktoré sa snažia kompenzovať všetkým tým, čo zahŕňa pojem zlo v tej najrozličnejšej a najrozmanitejšej podobe. Mnohí sa vyžívajú v cudzom nešťastí, z ktorého, ale na druhej strane sa dá použiť, ak človek má rozum, aby som napríklad neopakoval nejakú chybu, ktorú som spozoroval u ostatných. napríklad sa tu jedná o problém s alkoholizmom, možno workoholizmom, kedy človek je tak zanietený pre svoju prácu, ale všetko sa to deje s nejaým účinkom, aby možno zakryl nejakú svoju bolesť, ktorú momentálne prežíva a nevie sa toho zbaviť.

Človek nevidí do vnútra toho druhého, a preto je to ešte horšie. Človek nevie hneď vyhodnotiť čo všetko by mohol niekomu pomôcť, a väčšinou sa to končí tak, že osoba, ktorej možno pomáhame sama vyhodnotí situáciu so slovami, že mne ty nepomôžeš, nechaj ma tak, nestaraj sa, nič ťa do toho, veď predsa každý má svoje starosti a obavy, ktoré ho tak či beztak naplňujú, alebo spôsobujú akési vyprahnutie. Ako to myslim.

Na jednej strane pri pozorovaní nešťastia druhých sa môžeme vyhnúť chybám, ktoré vidíme. Človek je predsa vnímavý tvor a chce žiť dobre. Nepoznám človeka, ktorý by chcel žiť ťažko, v nejakých hlbokých depresiách, čo sú vážne predovšetkým psychické formy poruchy, z ktorých nie je jednoduché sa dostať. Väčšinou to človek nerieši, a potom to naozaj môže mať dopad na jeho jednak telesné, ale neposlednom rade aj duševné zdravie, a absencia pomoci tých, od ktorých teda pomoc azda by najviac očakával, ho možno bolestne raní.

Je celkom možné, že nepoznáme a nemôžeme poznať liek na všetky neduhy sveta, a nepomôžeme nikomu kto evidentne možno niečím ťažkým si prechádza, má to však ale jedno ale. Ale nepovie, že mu niečo je, nepovie čo ho trápi, nechce nikoho zaťažovať, otravovať, pripadá si sám menejcenný, pripadá si možno nepotrebný, pretože má pocit, že nikto si ho nevšimne. málokto mu napríklad zatelefonuje, s tým klasickým, ahoj, ako sa máš, čo robíš. To, že ti zavolá otec, alebo mama, alebo súrodenec, alebo niekto z rodiny je veľmi super. To znamená, že to ešte celkom nie je pravda, hoci človeka bolí to, že mu nik nezavolá ten, od ktorého by to chcel najviac počuť a spája ho niečo iné ako rodinné puto. Rodinné puto, rodina je jedna vec, priateľstvo a všetko ostatné okolo toho, taký pocit blízkosti, porozumenia, porozprávať sa, vytvoriť spoločnosť, vytvoriť jednotu a dokonalú súhru, to sa už nevidí v dnešnom svete, pretože mnohí sa hrnú len za jedným.

Za tým, aby som sa predbiehal, čo všetko som si kúpil, alebo čo som si zas našetril, alebo čo si plánujem kúpiť, megalománske reči, kedy jasne vidíme, že ten človek proste nežije v realite, ktorá ho obklopuje, ale už je niekde inde. Áno, inde, ale ktovie že kde... predovšetkým mentálne. Človek, ktorý má nie zdravý rozum, zmýšľanie, nie je realista nevie narábať s vecami tak, aby mu prinášali úžitok ale sa strachuje o ne, ako keby neviem čo malo prísť. Je pochopiteľné, že človek si veci váži, a niekedy bojí sa o ne. Aj o veci. Aj o to hmotné. ALe zabúdame naozaj, že to ešte predsa nie je všetko. Všetko je obnoviteľné presne tak, ako je všetko pominuteľné, a pokiaľ sú tieto atribúty splnené, pravdepodobne bez nich vieme ešte prežiť. 

Záverom by som odkázal jedno, aby človek predovšetkým bol naozaj čestný, úprimný, pretože to sú ozdoby, ktoré skrášľujú človeka, a robia ho príťažlivým. Nie preto, aby bol príťažlivý v očiach druhých, ale aby človek, ktorý príde s ním do kontaktu pocítil božiu prítomnosť, ktorá spôsobuje radosť a poriadok v duševnom zdraví človeka, ktoré je často potlačované, ktoré je nepovšimnuté, na ktoré sa zabúda, a to je to najdôležitejšie.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár