Nebudem tu teda nikdy opisovať súčasnú situáciu, zameriam sa teraz na to, či teda je pre nás ťažké vystúpiť z komfortnej zóny. Čo všetko môže to znamenať pre nás.
Komfortná zóna je synonymom toho, kde sa cítime v bezpečí. Možno sa necítime najlepšie, možno tam je tiež niečo, čo nám vadí, alebo je proti srsti, možno je to tiež niečo, s čím len súhlasíme, a všetko je naklonené priaznivo k nám. A možno je to niečo, kde dokážeme všetko okolo seba riadiť. Prikazovať, dávať pokyny, nariadenia. Cítiť sa proste ako niekto, kto má moc a je dôležitý. Máme okolo seba možností, ktoré patrične aj využívame naplno, a s ktorými súhlasíme, prijímame ich, stotožňujeme sa s nimi.
Sčasu na čas je to niečo, z čoho treba vystúpiť. Mnohí sú nepriamo unavení zo svojho vlastného pohodlia, ale hanbia sa to preukázať. Hanbia sa povedať, že už sa nevedia niečoho nabažiť a nasýtiť, a stále nejaké bonusy, niečo navyše vyžadujú. Už to ani nepotrebujú, ale spôsobuje im to radosť. Toto je pre nich komfrotná zóna, skadiaľ môžu všetko okolo seba riadiť, možno si podmaniť. Veď predsa im sa nemôže nič stať. Človek logicky pokiaľ by si nebol niečím istý, nikdy by nešiel do nejakého obmedzenia, ktoré pre neho predstavuje určité riziko zlyhania, zlyhania v nejakej skúške, v ktorej neobstojí. Je to niečo, ako keď človek sa vozí v peknom aute. Je ním uchvátený, a nevie sa ho nabažiť. No potom príde čas, kedy musí z neho vystúpiť, aj keď by najradšej v ňom aj spal. Ten kto pozná pocit nového auta mi asi dá za pravdu, pretože takto sa človek vie do krajnosti z niečoho tešiť. Samozrejme nejde len o nejaký materialistický pôžitok, ale skrýva sa tam niečo oveľa viac.
Sú veci, ktorých sa nedokážeme vzdať len tak. Je rozdiel vzdať sa niečoho fyzicky, ktoré ešte dokážeme ako tak, ale je rozdiel mentálne sa tomu prispôsobiť a vnímať absenciu niečoho. Ešte horšie sa to deje vtedy, keď sa jedná o konkrétneho človeka, nie nejakú hmotnú vec, ktorú celkom isto je možno nahradiť.
Toto je pre nás ťažko pochopená komfortná zóna. Komfortná zóna je pre niekoho úplne obyčaný prežitý deň, pre niekoho to musí byť okázalý luxus. Ako teda vidíme, často myslíme na extrémy. To, čo je pre mňa samozrejmosť, samozrejmosť pre druhého neznačí. Je zvláštne, že všetci si pod komfortom vieme predstaviť v podstate jedno jediné, a to príliš veľa dobra, ale každý to vníma po svojom.
Keď som bol tínedžer, ešte mladší, počúval som rád skladby od americkej skupiny NANA, a neskôr som sa k tomu vrátil do dnešného času. Majú proste to svoje čaro, ktoré ani po vyše dvadsiatich rokoch nestratili nič zo svojej zvláštnosti. Práve tam v piesni príliš veľa neba.... áno. Niekto zažíva príliš veľa neba, a nevníma realitu okolo seba. Niekto má naozaj príliš veľa dobrého, a už to nevie a nedokáže v sebe primerane spracovať. Odmieta priateľov odmieta niečo, čo je pre človeka prirodzené a nevyhnutné, nehľadiac na to, ako sa napríklad ten druhý človek cíti.
Všetko mu je podriadené, správa sa ako ten, kto je vodca akejsi svorky, koho všetci musia poslúchať a podriaďovať sa jedine jemu. On to svoje podriadenie čomusi znáša veľmi ťažko. Taký človek radšej niečo ohrdne a odmietne, ako by sa mal niečomu podriadiť. Taký človek si radšej ani nepopáli prsty, ako by mal priznať v niečom, že predsa len nie je ten najdokonalejší, najlepší, a neviem ešte aké superlatívny by som mohol vymenovať.
Pre niekoho komfrot znamená mať základné potreby, ktoré mi stačia pre život, niekomu nestačí už ani tá noblesa, ktorá ho obklopuje, a možno je z nej unavený, pretože je nenaplnený, je márnivý, je márnotratný, je chamtivý, sebecký a nikdy neuspokojený. Neuspokojenosť sa dá veľmi ľahko zamaskovať pod akýmsi workoholizmom, dá sa maskovať napríklad pod zvýšenou aktivitou. Aj to môže znamenať presne tá komfrotná zóna, z ktorej je veľmi ťažko vystúpiť, pričom je zaujímavé napríklad to, že človek v podstate nikomu nemusí nijakým spôsobom ubližovať, alebo ho nijako neobmedzuje, nekladie mu nijaké prekážky.
Záverom poviem čo. Je dobré, kedy všetko nebudeme donekonečna podriaďovať akémusi subjektivizmu, pretože tam najviac absentuje kritické zmýšľanie, vytlačené sebavedomím. Čítal som nedávno jeden citát, zamyslel som sa nad ním, ktorý teda spomína, že kráčať tmou s priateľom je lepšie, ako kráčať svetlom sám.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
tequila
18. 10.októbra 2020 16:52
a aky je tvoj nazor na nesmrtelnost chrusta?
Napíš svoj komentár