Je prípustné chcieť viac ako je prípustné? I

Myslím si, že to bude opätovne beh na dlhé trate, ale chcel by som Vás všetkých úspešných po včerajšom teste srdečne pozdraviť. Doobeda som pozeral sv. omšu z televízie, a poviem, že to spoločenstvo mi veľmi chýba. Až teraz, aj počas prvej vlny som si uvedomil, že nedostatok niečoho, čo človek prijíma akosi automaticky, ako aj v mojom prípade, plniac si všetky povinnosti, ktoré si plním, vo mne vyvoláva smútok, presne ako to opisoval starozákonný duchovný svätopisec, keď opisoval tieto vety v biblii. Túži a zmiera moja duša, po nádvoriach Pánových. Moje srdce i moje telo, povznáša sa k Bohu živému.

Iné mi teda nič ani neostáva, napriek tomu som veľmi posilnený, a tým, ktorí možno prežívate pocit samoty, opustenosti, osamelosti, možno hlbokej depresie by som Vám všetkým chcel vyjaviť moju spolupatričnosť. 

V dnešnom blogu sa na želanie vás blogerov, tešíte ma veľmi, budem zaoberať tematikou, či teda je prípustné chcieť viac ako je prípustné? Ale teraz už naozaj vážne!!!

Človek nie raz sa snaží prekračovať hranice toho, čo by prekračovať nemal. Ak sa to deje v súvislostiach, ktoré neškodia ani jednej zúčastnenej stránke, nič sa nedeje. Napríklad ako som spomenul v jednom svojom blogu, a nie jednom statuse, v poslednej dobe hodne cvičím, behávam, športujem, pravda vtedy, kedy sa to dá, a cítim sa telesne, ale čo je najdôležitejšie aj duchovne a duševne po takom cvičení veľmi dobre. O čo teda ide.

Nie raz v akejsi vlne eufórii, človek spôsobí kadečo zlého. V živote môže prísť prvá vlna eufórie, a druhá vlna eufórie, ktorú možno zažívame teraz Ale už vážne!

Zakázané ovocie najviac chutí, a najdôležitejší poznatok z tohoto konštatovania je to, že človek dostane druhý dych a nekonečnú chuť niekam sa plašiť, a sám ani nevie, kam. Sám nevie čo chce v živote dokázať. Raz je znechutený v živote a najradšej by nevyšiel zo svojej izby. Raz by sa rozbehol z domu a každému oznamoval svoje pocity a s vervou sa pustil do najsmelejších plánov, aké mu kedy skrsli v hlave.

A máme skúsenosť práve v tom, že človek nemá mieru, kedy by mohol pribrzdiť, pretože si myslí,že všetko, ale úplne všetko čo koná, koná správne, pretože koná zo svojho presvedčenia. Je to viac menej ovocie individuálneho zmýšľania, ktorá v určitom momente prekročí tú hranicu kritického zmýšľania, kedy človek nedokáže rozpoznať rozdiel medzi tým, čo koná dobre, a tým, čo by už konať nemusel. 

Nemusí to byť nutne hranica medzi konaním dobra, a konaním zla, pretože dobro a zlo sú dva protiklady, ktoré každý človek jasne rozpozná. Nedokážeme v živote odolávať len náporom zlého, a najprv, aby sme mohli okúsiť to dobro....

Je potrebé vymaniť sa z toho zlého. Mnohí potláčajú to zlé a nechcú o tom hovoriť. Ale keď prehovorím o tom, ako na figu sa mi žilo do onoho času, kým som nespoznal druhú stranu, ktorá ma pozdvihla na úroveň hodnoty svojej osobnosti, že mám veľkú cenu v ľudskosti, v láske, že každý si zaslúži milovať a byť milovaný. 

Záverom poviem toľko, že miera prípustnosti a tým, čo by malo byť pre nás nezrelalizovateľné je niekedy veľmi krehká, a človek veľmi rád prekračuje svoje hranice. 

Žiaľ, častokrát v eufórii radosti sa nie raz dotkne niečoho, čo veľmi ľutuje, čo môže deštrukčne pôsobiť na osobu, ktorú má pri sebe, keď do onoho času je zrejmé, že uvažujú, konajú všetko spoločne, alebo povedané, konajú ako jedna duša. Nech sa vám darí!

 Blog

1 1 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu