Nie som si teraz celkom istý, či moja tematika bude súvisieť s ďalším jedným citátom, ale dajme tomu. Znie takto. Najväčšou prehrou v živote je vzdať sa toho, o čo bojuješ. No. Čo teda k tomuto by som napísal.


Teda. Musím priznať, že nie je jednoduché vyjadriť sa na takúto zložitú tematiku. Vieme dobre, že človeku to veľmi zle padne, ak naozaj o niečom sníva v živote, a nie že prehrá, ale to vzdá. prehra nie je nič zlé, pretože človek v niečom buď vyhrá alebo prehrá. Iná cesta neexistuje. Hra je hra. A je naozaj potrebné naučiť sa aj prehrávať. Je ale nesporné, že človek si analyzuje najmä niečo, čo mu nevyjde, a nie to, čo mu vyjde. V záplave nespočetných emócii po niečom vyhratom človek si sprítomňuje tú krásnu chvíľu, v prehratom súboji, kde konkrétne spravil chybu, ale čo je najzásadnejšie, človek by najradšej tú chvíľu vymazal z pamäti. Vždy som rozmýšľal napríklad nad tým, ako sa môže cítiť porazený súper vo finále, kde vieme dobre že víťaz je len jeden. Spravil maximum, dotiahol to veľmi ďaleko, ale predsa to mrzí oveľa viac, že nedosiahol to maximum čo chcel.

V tejto súvislosti mi napadlo jedno, že ako človek dokáže prijať proste tú prehru v osobnom živote, kedy jednou z najťažších skúseností je naučiť sa niečomu podriadiť, čo nám nie je príjemné, a je práve dôsledku nášho prehratého súboja, kedy človek veľmi chcel predovšetkým hrať, a chcel vyhrať, veľmi mu na tom záležalo. Naozaj človek kedy dal do toho enormné úsilie, a predsa to nevyšlo. Možno pred pár minútami ste sledovali lyžovanie, kde naša reprezentantka o nepatrný čas zdolala svoju súperku, veril som od začiatku že to dá.

Človek ale nie je nastavený len vyhrávať, a preto je potrebné si robiť aj akýsi odstup od toho všetkého, čo vidíme, že nám sa niečo proste vzďaľuje. Človek, ktorý sa nedokáže ešte ako sa hovorí za pochodu vyrovnať s prípadným neúspechom, ktorý ho teda môže zastihnúť, môže byť z toho veľmi nepríjemne frustrovaný, a takto, keď si spraví odstup a povie si, že proste nič sa nedeje, nabudúce musím to spraviť trochu lepšie... vtedy sa prejavuje tá vyzretosť ducha.

Človek sa bojí prehry. Človek sa bojí proste toho, že niečo chce viac, ako je prípustné, že predsa len niečo bude vedieť oveľa viac, ako by mohol. Možno pokúša šťastenu, lebo pred časom mu to vyšlo, a opak si v súčasnosti nepripúšťa. Deje sa to vo viacerých oblastiach života. Dobre vieme, že nie raz človek je šikanovaný napríklad za vyslovený názor. Tu ani nejde o to, či je alebo nie je sloboda prejavu, ale to, kedy chce proste viac ako je prípustné.

Každý z nás predsa má akúsi trinástu komnatu, alebo lepšie povedané nik z nás nie je dostatočne ani sám sebou preskúmaný, aby si mohol dovoliť to, že chcem viac, ako je prípustné. Človek ktorý stále vyhľadáva nejaké dobrodružstvo sa raz popáli a sklame.

Preto úzko súvisí s týmto aj to, kedy človek sa vzdá o to, o čo bojuje. Proste ako keby prišiel ten zlom, kedy pochopil, že to nie je jeho méta, a vtedy sa človeku naozaj môže pomaly rúcať celý svet. Stratil v tej chvíli ako keby zmysel svojho života, pretože na tejto akejsi filozofii postavil predsa svoj pomyslený celoživotný program. 

Mne sa toto stalo, avšak nemôžem povedať, že to ľutujem, proste som to prijal, a pokúsil som sa vydať aj náročnou osobnou krížovou cestou, ktorá ma naozaj stála veľmi veľa mojich síl. Kedy som pochopil, že toto všetko azda muselo prísť, aby som predsa len na niečo dozrel. Nie je jednoduché si to nejako takto povedať, ale keď človek si sám pred sebou prizná, že proste nie všetko je dobré, čo spravíme, nie všetko je to, že za niečím ideme, a nedáme si povedať... človek je akosi tvrdohlavý tvor, ktorý si razí svoju teóriu, a bojíme sa častokrát to, že keď požiadame o niekoho napríklad o radu, prejavíme tým teda našu slabosť, možno našu nedokonalosť. Akosi odhalíme to, v čom my osobne máme deficit. Alebo by sme odhalili to, na čom nutne musíme pracovať, a do onoho času, rozhodujúceho momentu sa nám to úspešne darilo akosi maskovať, prekrývať rozličnými spôsobmi, kedy sme to nechceli dať najavo. 

Na tom všetkom, na čom pracoval, mohlo sa stať napríklad niečo takéto. Chcel to len preto, aby dokázal svojmu okoliu, že na to má, a postupom času ho to prestalo baviť, alebo proste z nejakého dôvodu stratil chuť, motiváciu.

Záverom čo poviem. Niekedy je lepšie veci nechať tak, ako je. nikomu sa nevnucovať, kto chce, ozve sa aj sám. Niekedy si človek viackrát škodí možno svojou prehnanou iniciatívou, kedy dobre vie, že výsledok bude častokrát nula. A možno vtedy, kedy niečo nedúfa, mu začína vychádzať podľa plánu. A práve vtedy dosiahne spokojnosť. Je to dôsledok toho, že chcel vedieť viac ako je prípustné?


 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár