Presne toto je dôvod na to, kedy niekto naozaj nedokáže prejaviť svoje city, ako to píšem teda v nadpise tohoto článku. Vôbec to teraz nemyslím vyslovene z nejakého sentimentálneho hľadiska, ako by sa to na prvý pohľad hádam aj mohlo zdať. Práveže opačne. Je to klasický príklad povedal by som osobnej a citovej nevyzretosti, kedy človek chce veľa vecí naraz, chce všetko rozpracovať, do veľa projektov sa pustiť, ale nevie niečo ani za svet dotiahnuť do úspešného, dobrého konca. Proste niečo začnem, a niečo to aj dokončím. Keď z toho cítim jednak dobrý pocit, je to pre mňa na osoh, úžitok, a tak isto aj tej druhej strane.
Mnoho ľudí sa neštíti prejaviť napríklad aj na internete akože svoje city, ale v podstate to necíti len tak. A možno sa s tým človekom aj reálne stretne. Možno sa s ním aj reálne stretáva, ale ostáva to asi pri tom, že teda nevie sa mu pozrieť v tej konkrétnej realite do očí.
Bavia sa možno o vyslovene nepodstatných veciach, ktoré ani nemali na pláne, bavia sa o veciach o ktorých sa v podstate ani nechcú baviť, a stále len odbiehajú od tej podstatnej témy, ktorá ich má v konečnom dôsledku spájať, motivovať k budovaniu lepšieho osobného vzťahu medzi týmito dvomi ľuďmi. Je to normálne, prirodzené, a nadôvažok takto to presne si praje a chce Boh. Je to teda chcené, je to úplne normálne. Ako to teda myslím.
A predsa mnohí nevedia prejaviť svoje city, lebo možno k tomuto počinu neboli nikdy ani vedení. Nie sú proste toho schopní, pretože sa niečoho akosi stránia, niečoho sa proste hanbia. Tu hanba v podstate ani nehrá nijakú rolu, jedná sa o to, že človek je nevyzretý, nemyslí vážne to čo hovorí. Je ľahké povedať nekontrolovateľne množstvo slov, ktoré ani nemajú v konečnom dôsledku svoju váhu. V tých slov môže byť ukryté množstvo citov, pocitov. Množstvo citu, ktoré sa možno nedá ani slovami opísať, nedá sa to zmerať, odvážiť, nevieme to presne nijako kvanitfikovať, a možno práve preto, ako spomínam v nadpise, je ťažké prejaviť svoje city.
Človek niekedy vyslovene precitne až v osobnej samote. Je veľa takých, ktorí sú evidentne radi, že sú sami, že nemajú nijaké záväzky, ktorí sa neustále chcú cítiť slobodní, teda ako pojem slobody znamená to, že som nezávislý na nejakej determinácii, čo teda ma priamo alebo nepriamo určuje, na niečo viaže. Ako som to spomínal v jednom blogu, vyslovujem naozaj vážne pochybenie, či existuje úplná, dokonalá sloboda, práve aj v tomto ohľade, že niekto sa potrebuje možno cítiť volný a slobodný, aj keď má voči niekomu nejaký záväzok.
Nie je to zlé, len je otázka, či človek dokáže prejaviť svoje city, pretože v tom sa odhaľuje tá pravá nahota jeho vnútra. Nie preto, aby odhodil všetky zábrany, o to v podstate ani nejde, ale o to, či to človek myslí úplne úprimne, a tam sa práve prejaví ten pravý úmysel.
Dobre vieme, trochu odbočím od témy, ale pokúsim sa to spojiť, že teda keď sa napríklad v takom laboratóriu robia rozličné pokusy, experimenty, dobre vieme, že z niektorých látok nejakým skúmaním, nejaký rozbor a podobne, vždy sa dopracujeme k tej prvotine, teda akejsi základnej látke, ktorá je esenciou, teda podstatou tej hmoty, ktorú teda takto experimentálne v laboratórnych podmienkach skúša.
Záverom by som povedal, že je dobré, kedy človek sa v správnom čase a na správnom mieste dokáže otvoriť a prekonať svoje zábrany ale len pred tým, kto o to naozaj stojí. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
patrixo
27. 8.augusta 2020 21:17
Napíš svoj komentár