Mnohým z nás naozaj je zaťažko prejaviť svoje city, ale nielen v tej rovine, ako má prevažná väčšina na mysli.
Pre mňa samotného je veľmi zarážajúce, ako v dnešnej dobe človek môže byť necitlivý. Ako niekto napríklad sám od seba nedokáže niekomu napísať milé slovo, ktoré by bolo asi na mieste. Ako niekto môže niekoho ignorovať, pričom dobre vie, že s danou osobou to naozaj má zmysel.
Mnohí hrajú na dve strany. Ukazujú jednu stranu tváre, keď sú sami, teda sami sebe, to je to, čo možno už nedokážu naozaj zakryť. Maskujú to tým, že si robia selfíčka o tom, ako sa cítia volní, ako sa cítia šťastní, možno veľa športujú, čo je celkom super, pretože šport mám veľmi rád, ako som sa o tom zmienil. pridávajú usmiatu tvár, spoza ktorej sa zračí len to jediné smútok. Obyčajne sa to prejaví tým spôsobom, že stačí, aby sa daný človek na niečo rozpamätal, a všetko sa vráti do starých koľají. Len s tou výnimkou, že v tomto čase to má inú príchuť. Ako to myslím?
Človek, ktorý dokáže prejaviť svoje city, je v podstate vážený človek, ktorého táto spoločnosť zaznáva. Mnohí si myslia, že dokážu existovať sami, samy, napísal som zámerne dvojtvar, aby bolo jasné,že mám všetkých ľudí na mysli, ale to si len človek myslí. Spravidla bohatstvo, peniaze, všetka ta investovaná energia napríklad do novej práce je len pozlátkom a hrubou náplasťou na to, čo človek vo svojej najvnútornejšej podstate ani nedokáže vyadriť, a tak to vyjadrí inak. Dá sa povedať, že človek takto razom dokáže všetko to zlé, nešťastné a smutné vyplaviť zo seba. Mnohokrát v tomto zohráva úlohu práve aj náboženské presvedčenie, ktorého sa mnohí stránia. Nechápu, ako je možné, že ten neviditeľný naozaj dokáže robiť zázraky. Práve prostredníctvom tých stimulov, ktoré človek navonok využíva.
Dá sa povedať, že všetko je to o myslení. Človeče, kedy sa konečne zastavíš, a uvedomíš si, že každý jeden deň, ktorý premárniš, ktorý nevyužiješ, sa ti už nevráti? Neskoro je ľúbiť, kedy človek na to mal dostatok času a priestoru, tak isto ako neskoro je nenávidieť niekoho, s ktorým som si mohol napríklad niečo vydiskutovať ešte paradoxne v danom vhodnom čase. Na vhodnom mieste, aby človek s niekým sa rozišiel v mieri.
A možno to nie je ani také podstatné, pretože mnohí chcú mier, ale za cenu obetí. Mnohí chcú vojnu, ale taká, ktorá ich konkrétne nebude bolieť, a budú si len myslieť, že zápasiť automaticky znamená víťaziť, zápasiť znamená len po boku niekoho, a nie samostatne, čo už mnohým nevonia. Práve preto mnohí nedokážu samostatne existovať. Práve preto niektorí ľudia len potrebujú okolo seba akúsi falošnú identitu, ktorá určuje na základe hodnotenia druhého, čím som, a nie to, čo si ja poviem na čom ja konkrétne som, ako sa cítim, kde je moja méta, čo všetko chcem si dovoliť, a čo je už za čiarou, ktorú už viac nechcem prekročiť. Nie však zo zvedavosti, ale dá sa povedať zo svojej zásady a pevnej vôle, čo nie každý máč.
Lebo mnohí si zamieňajú zvedavosť za pevnú vôľu, že za niečím idem cielene, lebo to chcem. To je zvedavosť, a keďže taký človek nemá pevné korene, a nemyslí to vážne, nie je na niečo také ani zrelý, má vždy v zálohe v pláne vrátiť sa nazad, obyčajne taký človek neuspeje.
Preto taký človek nedokáže prejaviť svoje city, lebo si ich ani nevypestoval, a ani poriadne nerozumie týmto pojmom.
Záverom poviem v tomto článku ešte asi tieto slová. Mnohí ani po prehre si neuvedomujú, že už je koniec, niekedy definitívny, a pokúšajú sa danú situáciu ešte vo veľkej nádeji predsa len zvrátiť na svoju stranu. V utkvelej a domnelej predstave, že jemu nie je predsa súdené prehrať. Presne ako som to opisoval v jednom mojom blogu, či človek dokáže zniesť prehru, či je ťažké priznať si, že som proste prehral. A možno to všetko sa zmení opačne, že človek v tom si uvedomí, že vlastne vyhral. Že niečo sa konečne skončilo, skončil sa ťažký a neuveriteľný boj, kde nemal veľké šance.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár