Je teda ťažké prejaviť svoje city? Ako teda vidím, je krátko po polnoci, a rozmýšľal som nad tým, čo by som napísal. Akurát som sa dopočúval na youtube krásnych piesní celkom dosť, a som veľmi rád. niečo mi to pripomenulo napríklad z minulosti, čo bolo príjemné, a možno aj niečo nepríjemné, ale predsa to mám rád. Prečo asi?
Mnoho ľudí si vie vybaviť napríklad akúsi pieseň, ktorá sa spájala v jeho živote s nejakou prelomovou situáciou, na ktorú teda len tak ľahko sa nedá zabudnúť, či teda myslíme v tom pozitívnom, alebo negatívnom zmysle. Vtedy človek si razom rozpomenie napríklad pri danej hudbe, ako som spomínal, kde sa nachádzal v danom čase, kde sa nachádza teraz, pretože nie jednému človeku nejaká pieseň predsa len niečo sprítomňuje, pripomína.
A uvádza ho do akejsi dávnej či nedávnej minulosti, ktorú je schopný si vybaviť okamžite, ktorú ale je schopný okamžite precitnúť aj s dávnymi pocitmi, ktoré zažíval možno pred rokmi, a opätovne sa to sprítomňuje presne tak, ako to, čo bolo pred dávnymi rokmi, akoby to bolo asi teraz.
Aj dnes som nad tým rozmýšľal. A bolo mi ťažko. Niekedy som mal príšerné sny, ale dnes viem, že človek sa nesmie opiť nejakou emóciou, ktorá dokáže citovo človeka vyslovene položiť.
Je paradoxné, ale aj keď je niečo pozitívne, a niečo sa začne, vieme dobre, že nič netrvá večne, presne tak, ako som to na niekoľkých mojich blogoch opisoval, a teda všetko má svoj začiatok a koniec, a čo teda začne raz aj skončí.
Ako deti si isto pamätáme udalosti, kedy sa nám nechcelo prestať robiť nejakú zábavnú činnosť, a v danú chvíľu sme si mysleli, že tá hra bude azda trvať celú večnosť. Obyčajne človek je zaplavený nejakou eufóriou, pozitívnou náladou, kde človek zrazu akokeby prestane celou svojou osobnosťou vnímať čas, a možno niekedy aj realitu okolo seba, čo v jednom okamihu môže byť celkom prospešné.
Človek nevníma potrebu niečo si neustále odopierať, a teda je to niečo ako súzvuk toho všetkého, čo si žiadal. To, čo hlboko nosil v svojom srdci, to po čom túžil, v túžbe po spravodlivosti, po láske, po šťastí, po nadšení, ktoré tak veľmi chýba v dnešnom svete.
Toto všetko človek niekedy dokáže ešte stále úspešne potláčať. Potláča to napríklad zakrývaním svojich túžob napríklad nejakým prehnaným workoholizmom, kde je človek rád, kedy mu príde na účet možno veľká výplata. Kedy si niečo dopraje, po čom tak veľmi túžil. Avšak keď toto všetko je predsa len späté s materializmom, nadšenie obyčajne netrvá dlho. Človek sa nedokáže tešiť z nejakého hmotného daru nejak dlho.
Niekedy príde dá sa povedať vyprázdnenie, kedy človek dosiahne čo chcel, a vzápäti prídu do jeho života ešte väčšie zmätky, akési citové vyprahnutie, nejaké vyhorenie, možno ešte väčší chaos ako predtým, čo sme chceli. Možno nás hnala nejaká túžba niečo vlastniť také, čo sme nemali, ale nevedeli sme to trebárs definovať, len sme to chceli. To všetko je práve preto, lebo zvykneme napodobňovať a kopírovať iných ľudí miesto toho, aby sme si konečne uvedomili, že sme predsa originál.
Ako to teda myslím. V jednom citáte som čítal veľmi múdru vec, avšak ideovo podľa mňa ani autor si celkom dobre nerozmysle, akú hlbokú pravdu povedal, a síce, ten výrok znie asi tak, že narodili sme sa ako orignál, a žiaľ, niekedy zomrieme ako kópie.
Záverom tohoto článku chcem vysloviť asi toľkoto. Práve preto je niekedy ťažké prejaviť svoje city, že človek v podstate ani nevie, čo chce. Nie každý človek dobre chápe, čo znamená obeta lásky, a zväčša si to predstavujeme len v akomsi ľúbostnom zväzku muža a ženy, azda najväčšmi, čo teda pravda je, ale tá pravá láska je niekde úplne inde. Väčšina sa znižuje len k akýmsi prejavom nízkej citovej slabosti, ktorá nemá s láskou nič spoločné, a všetko je to len nazval by som to emócie, než by mala prejaviť tok lásky, ktorú je ťažko zastaviť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár