Samozrejme, nemusíme všetko myslieť vážne, ja mám veľmi rád smiech, zábavu, humor, a to všetko sa snažím skĺbiť dohromady.
Zaiste mi dáte za pravdu, že človek sa musí niekedy povzniesť nad tým, že som zase prehral, hoci to nikdy nie je jednoduché. Obyčajne v športovom zápolení po prehre sa športovec sústredí na najbližší zápas, ktorý sa odohrá, a ten prehratý sa snaží vypustiť z hlavy.
Presne tak isto je to aj v duchovnom živote, pretože duchovný život je síce rozdielny od materiálneho, avšak má tú vyhodu, alebo nevýhodu, že jedno od druhého ako tak nedokážete ideovo, ani ideologicky oddeliť, pretože sú na seba nejakým tajomným spôsobom naviazaní. Práve preto napríklad človek pri nejakej prehre, aj keď navonok o nič nejde, nie je o nič napríklad materiálne, ani materialisticky, ani nijako hmotne ukrátený, predsa tú duchovnú absenciu pokoja a v vnútornej stability a spokojnosti necíti.
Je to dosť nepríjemný pocit, ktorý na druhej strane stojí za to. Ako to myslím? Stojí za to v tom zmysle, že človek v tomto pocite dokáže vydolovať zo seba maximum všetkého, čo v sebe mám ako keby všetko robil na spôsob poslednej šance. Aby napríklad sa pred niekým, alebo niečím nezosypal, aby dokázal stále aj v takejto nepríjemnej situácie byť a ostať tým, kým je. Je preto mimoriadne ťažké napríklad gratulovať víťazovi, ktorý nás v niečom zase predčil, a nie sme to my. Nenahovárajme si teraz, že to tak nie je, pretože to vo väčšine prípadov tak je.
Toto je asi citát, ktorý som uviedol v článku, kde som rozoberal pomerne vážny problém, že keď sa človek nedokáže povzniesť nad čiastočným neúspechom, tak najkrajšie okamihy jeho života sa razom zmenia na nočnú moru. Samozrejme môže sa stať, aj nemusí, u každého je to individuálne.
Človek od nepamäti je nastavený predovšetkým na víťazstvo. Pocit víťazstva je v podstate vkomponovaný, ak som sa gramaticky dobre vyjadril dá sa povedať v každom dejstve nejakého filmu, aby aj divák, ktorý ten film sleduje, prišiel sám napríklad na to, že akú pointu skryl ten režisér daného filmu.
Spontánne som v mojom predchádzajúcom statuse vyslovil citát, ktorý som si vymyslel, a znie takto. Zábava je vtedy problémom, keď problémom je zábava. a problém je vtedy zábavou, keď sa zo zábavy stane zas problém. vitajte v mojom svete.
Navonok je to dobre domotané avšak toto všetko odkazuje na jedno jediné. Že je ťažké znášať prehru, ale je ťažšie dať do niečoho všetko a vydolovať z toho víťazstvo, pretože ten konečný pocit predsa len stojí za to...
Víťazstvo v tom zmysle, že nás irituje, mňa teda osobne, ak mi niečo nevyjde, kde sa môžem, alebo nemusím cítiť zahanbený. Človek, ktorý oplýva charakterom sa málokedy cíti porazený, väčšinou z mnohých problémov, nehovorím že z každého jedného, ale z väčšiny sa dokáže vysekať, vie sa v niečom proste povzniesť.
Ironické porekadlo hovorí, že nič nie je také zlé, a by to nemohlo byť horšie, ale optimistické porekadlo hovorí v podstate v zrkadlovom obraze (obrátene) to isté, že nič nie je také dobré, žeby sa to nedalo spraviť lepšie. A predsa aj to zlé dokážeme spraviť dobrým. Nikdy to nie je problém, a nikdy to nepredstavuje prekážku. Prekážka jestvuje možno v akejsi osobnostnej mentálnej buď, nazvem to vyrovnanosti, alebo nevyrovnanosti, poprípade zrelosti, alebo nezrelosti.
Záverom môjho článku v týchto posledných troch odsekoch spomeniem ešte čosi takéto.
Samozrejme, pripúšťam, že človek, aj keď v niečom sa snaží napredovať, a aj napreduje, občas príde nejaké to obdobie, kedy ostáva proste porazený, ostáva otrasený, je naplnený beznádejou, stáva sa možno z neho čiastočný pesimista, všetko vidí čierne. Proste prechádza si istým obdobím, kedy najradšej osamote musí prežiť nejaký ten osobitný stav mysle, kedy si musí niečo ujasniť sám pred sebou, kedy potrebuje byť sám, kedy možno v tej samote azda prežije ten najhlbší stav opustenosti a osamelosti.
Jedno sa týka spoločenského razenia, kedy človek naozaj potrebuje niekedy vyslovene samotu, a z druhej strany to povieme zo psychologického a duchovného hľadiska, kedy azda začuje volanie k akejsi podivnej vnútornej izolácii. Kedy vie, že to vonkajšie mu proste nemá čo ponúknuť, a zrazu sa ocitne uprostred svojich jedinečných myšlienok, kde si to snaží dávať niektoré momenty, situácie a nejaké prípady dohromady, a postupne z toho všetkého sa lieči.
Tak ako telesné liečenie nejakej choroby, ako napríklad horúčka, chrípka, sprevádzaná napríklad telesnou slabosťou, nevysvetliteľnou vyčerpanosťou, kedy človek vyčerpanosť cíti aj vtedy, kedy aj tak nič nerobí, ale to všetko má následok z nejakej choroby, ako som spomínal vyššie v riadkoch. Nech sa vám darí, a veľa optimizmu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár