Večerom asi hodinu dozadu, bol som v obchode, a potom som sa ešte bol prejsť po sídlisku. Potreboval som si trochu utriediť moje myšlienky, čo všetko som prežil. Nejako to proste spracovať, aj keď nejde o nič vážne. Je ale pravda, že udalosti posledných dní sa mi akosi zlievajú spolu do jedného, a pociťujem mierne rozpaky. Ani moc nevnímam, že sme v polovici adventu, a teda že vianoce sú predo dvermi. Ešte ma čaká pedvianočná spoveď, hádam začiatkom budúceho týždňa by som mohol na ňu ísť. No. Čo teda chcem povedať. Zopakujem pre úplnosť citát.

..."Nedrž sa niekoho, kto odchádza, lebo sa nestretneš s tým, ktorý prichádza..."

Ak mám povedať pravdu, pri písaní mojich článkov, väčšinou na túto tematiku, zlievajú sa vo mne pocity. Aj tie príjemné, aj tie menej príjemné. Prežil som toho dosť, a ak mám povedať pravdu, som za niektoré zážitky veľmi vďačný, hoci trochu ma mrzí, že som napríklad niektorých ľudí nestretol trebárs skôr. Že som ich lepšie nespoznal. O niektorých som vôbec ani netušil, pričom bývajú v mojom okolí, a takto teda viem, že nepriamo som sám seba zanedbal, avšak ťažko povedať, ako by sa to vyvíjalo, keby som tie celkom príjemné okamihy možno prežil už v minulom čase a nie teraz. 

Možno vtedy ešte som nebol celkom na niečo zrelý, možno pripravený, ale to už sú čisto len moje hypotézy a dohady. 

Ako hovorí žalm ako starozákonná kniha, aj v mojom a ostatných prípadoch ľudských vzťahoch sa potvrdzuje to, že... "hlbočina je človek, a jeho srdce je priepasť..."

Zámerne sa vyhýbam slovnému spojeniu nepríjemné, pretože dobre viem, že niektoré situácie v živote, teda tie nepríjemné, taktiež sú pre človeka potrebné. Možno preto, aby si trochu ako sa hovorí, zosumarizoval to, čo má pred sebou, trochu napravil možno prípadný neporiadok, trochu sa pozastavil, popremýšľal, či tam, kam napríklad sa vydal, tou cestou, je tá správna, či sa netreba vrátiť nazad, či sa netreba o niekoho popýtať radu. A možno človek sa hanbí spýtať niekoho o radu, ktorá častokrát je veľmi cenná. Ktorá je potrebná.

Jedna z kresťanských čností ma priamo vyzýva, aby tým, ktori pochybujú, treba radiť. Teda pochybujúcim dobre radiť. Žiaľ, stretávam sa práve s opačnou odozvou, že ten, kto napríklad o niečom trebárs pochybuje, alebo proste pýta si aj radu, býva zväčša odmietaný, odstrkovaný, pýtajú sa ho na kadejaké nezmysly typu... Ty si sa to ešte nedozvedel, ešte si sa to nenaučil, nikto ti to predsa ešte nepovedal, ešte to nevieš, kde ty žiješ, a podobné slovné spojenia teda celkom isto sme počuli neúrekom, a prišli azda vo chvíli, kedy niečo urgentne sme potrebovali vyriešiť. Lenže prax ukazuje azda to, že človek čím viac niečo chce riešiť, čím lepšie nápady má, tým sťaženú všemožne má realizáciu, a často to padá.

Väčšinou sa stáva to, že človek chce poradiť človeku, ktorý o to nestojí, drží sa toho, kto akosi odchádza. Možno preto, lebo má rád akýsi adrenalín, pokúša šťastie, rád sa zahráva, a možno vyhľadáva priamo nejaké dobrodružstvo, pretože jeho život sa skladá z prežitých zážitkov, ktoré teda majú veľa dočinenia s prežitou realitou, ktorú teda prežíva, možno aj aktuálne, ale potrebuje proste niečo zažiť, potrebuje nejakú akciu, proste potrebuje niečo, čo sa bude akosi neustále diať okolo neho, poprípade je veľmi rád, pokiaľ sa nachádza v centre diania a pozornosti. Ak mám napríklad povedať sám za seba, mne sa podobný scenár zopakoval už nie jeden krát, ale viem, že človek sa nanovo zas a znova učí, a stále objavuje niečo nové, teda ťažko povedať, či to človeku môže trebárs uškodiť, alebo mu to môže pomôcť. 

Či to človeka nakopne s myslením a možno s novými a novými výzvami smerom dopredu, alebo práve naopak, hodí ho to dozadu, možno bude v niečom aj citovo rozladený, a začne hľadať seba samého v spleti tej nepohody, osamelosti, samoty, nedorozumenia, možno krátkodobých konfliktov čo možno zažije v okolí, pocitom, že mu málokto rozumie. Ťažko povedať takto, všetko je to individuálne.

Tie, ktoré boli kedysi dávnejšie v minulosti ma už až tak netrápia. Všetko sa to vyriešilo akosi návštevou tých miest, ktoré sa mi s danými spomienkami spájali. Keď som prechádzal autom pomedzi tie miesta, ani som to moc nevnímal. Bolo to v sobotu. Tešil som sa na svadbu, ktorú som šiel odohrať, a zaplavila ma eufória radosti. Euforické neopísateľné pocity, prílev šťastia. Dá sa povedať, že z tých dobrých pocitov, žijem do dnešného dňa. VIem veľmi dobre, že z pocitov človek nič nemá, doteraz som naozaj veľmi makal, ale utešuje ma aspoň toľko, že som spravil všetko tak, ako som spravil, a nič som nevynechal, nezaháľal.

Čo poviem záverom. Je ťažké držať sa niekoho, kto odchádza, ale ešte ťažšie pustiť niekoho od seba, kto chce zostať. 



 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár