No takže. Srdečne vás zdravím pri tomto mojom adventnom článku, pre niekoho to môže evokovať pocit akejsi bolesti, pre niekoho to môže znamenať prílev novej energie, možno oslobodzujúci pocit, že človek dokázal azda niečo zanechať také, kde sa necítil šťastný, hoci na opačnej strane to tak celkom nie je. V tejto mojej rannej reflexii, (skoro som povedal homílii) by som sa teda chcel zamyslieť nad skutočnou hodnotou ľudského života, hoci to chcem pojať zo širšieho uhla pohľadu, pretože sa to nedá klasifikovať možno len na základe citátu.
Ak si dobre prečítate tento citát, možno si uvedomíte silu ľudského vnútra, možno si človek uvedomí, aké to je, kedy človek možno... (citovať budem jednu pieseň) "celý deň sa len tak flákam, ani neviem kam, sám sebe sa bojím priznať, že je príšerné byť sám..." a ďalej celkom isto túto peknú pieseň azda poznáte, a isto podvedome minimálne tušíte, akú silu majú tieto vyslovené slová. Kedysi som pridal zopár článkov, zamyslení na tematiku, či majú zmysel, či majú silu nevyslovené slová, kedy stačí možno zopár pohľadov, a človeku je hneď jasné, na čom vlastne je, a tu je to v podstate o tom istom. Aj tu človek hneď vie, kedy počuje tieto slová, texty piesne, na čom v podstate je. Je pravda že niektoré piesne mi napríklad, možno to tak azda navždy ostane budú evokovať a pripomínať toto super leto.
Len okrajom spomeniem, že vďačím možno aj mojej povahe a vnútornej sile, že som napríklad dokázal v niektorej zo skúšok obstáť... to viem len ja v akej, a teda takto že to môže ostať do dnešného dňa, hoci sa to mohlo celkom inak vyvíjať. Ale má sa človek predčasne sklamať a napríklad tvoriť si zbytočne akýchsi nepriateľov, alebo pokaziť si niečo, čo je celkom pekné, čo človeku pomáha, čo človeka povzbudzuje, dodáva mu energiu do ďalších dní, kedy som začal niečo vnímať krajšie a pozitívnejšie, kedy viem, že aj v mojich problémoch proste isto nie som sám a takto sa človek môže povzbudzovať?
Možno áno, a možno nie. Pri spomienkach na toto leto, ktoré bolo jednoznačne najkrajšie v mojom živote, keď odhliadnem od situácie, že po minulé roky som makal a bolo to finančne vidieť, a tento rok našťastie taktiež nezaháľam, som veľmi vďačný, pretože som pocítil aj niečo iné, ako zmysel plnenia si napríklad povinností, zažil som opačnú stránku.
Možno ani nebolo ničím tak výnimočné. Začiatkom júna do večnosti odišla moja starká, čo som v krátkosti poviem, nevedel celkom dobre spracovať ešte, pretože som pocítil príšernú samotu. Keďže ľudský život je ohraničený, a starká mala pekný vek, pohľad do večnosti v nebi mi dáva istotu, že je už v bezpečí.
A keďže život ide ďalej, bolo treba načim sa poobzerať po nových príležitostiach. Pracovne no sťažovať sa teda nemôžem, hoci veľmi to nevyzerá tak, ak mám byť úprimný, avšak taký je život.
Mnohým môže tento citát evokovať len vzťah človeka k človeku, teda osobný medziľudský kontakt, a prirodzene to tak aj je. Mnohí ľudia túžia z nejakého dôvodu odísť, a dobre vedia, že tým druhým to spôsobí veľkú ranu. I ja som to pocítil pred rokmi, ale som celkom rád, že som sa z toho všetkého už vymanil.
Pozeráme sa do minulosti, aby sme sa priučili niečomu do budúcnosti. Človek si rozoberá niečo, čo spravil a premýšľa, či to bolo na niečo dobré. Z mojej skúsenosti viem povedať, že človek najlepšie opustí staré myšlienky, ktoré ho možno prenasledujú istý čas, možno u niekoho prenasledujú roky, priznám sa, aj v mojom prípade to tak bolo, a zbavil som sa ich tým, že jednoducho som navštívil tie staré miesta, ktoré sa mi s niečím veľmi intenzívnym spájalo, a vtedy som pocítil akýsi oslobodzujúci pocit, že proste v tom momente to prestalo.
Nebolo to celkom jednoduché, a bolo mi treba v podstate ešte stále aj po rokoch akosi vnútorne zápasiť, avšak o výsledok tam už nešlo. Viackrát sa na naše situácie pozeráme z pohľadu akéhosi prirodzeného vývoja, že teda buď v niečom obstojíme, buď vyhráme alebo prehráme, a inej cesty niet.
Život však niekedy prináša situácie, kedy vieme dobre, že tento zápas je potrebný, práve preto, aby sme sa od niečoho zlého očistili, a dokázali nabrať vnútorný pokoj.
Píšem záverečné myšlienky tohoto článku. Myslím že to bolo niekedy v apríli alebo kedy, ale nemôžem povedať, že presne vtedy sa udiala akási duchovná premena v mojom vnútri, nakoľko som to intenzívne ešte veľmi neprežíval, pretože som bol zavalený množstvom povinností, a jedine v sobotu som mal čas napríklad na oddych do prírody, alebo na turistiku, prípadne nejaké stretko s kamarátmi, kamarátkami, ako sa to deje v súčasnosti, čomu som veľmi rád.
Som teda veľmi rád, že konečne môžem spoznať aj iný uhol pohľadu, než aký sa mu naskytol doteraz, pretože viacerí máme akési zaužívané jednostranné pohľady, za ktoré, nazvem to možno poeticky, prirodzene nemôžeme, pretože sme na nich jednak vyrástli, jednak sme si na ne zvykli, a človek v živote potrebuje sa v istom zmysle akosi zastabilizovať. Nech sa vám darí. Asi všetko čo som chcel povedať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár