Aby som možno trochu vysvetlil definíciu nadpisu môjho blogu, jedná sa v podstate o to, že človek nie raz sa hanbí jednak sám pred sebou, jednak pred ostatnými za niečo, čo spravil, vykonal, a čo možno nespravil, alebo nemal úmysel spraviť zlé.
Po krátkej prestávke som sa znova vrátil a pokračujem v písaní na inom notebooku, tu sa mi píše lepšie a rýchlejšie. O čo teda ide.
Minimálne na sebe vidím, že vzdať sa najmä predčasne sa neoplatí. Dá sa povedať, že vždy, kedy som napríklad v niečo možno ani nedúfal, vždy sa našlo nejaké riešenie.
V živote sa občas stane, že najväčšie zázraky sa zvyknú diať napríklad vtedy, kedy sme možno vyčerpali všetky pokusy o akýsi náš osobnostný reštart. Kedy sme teda využili a vyčerpali možnosti, a nastal čas daného rozhodnutia, ktoré nebolo príliš ľahké a jednoduché.
Kedy proste sme si možno povedali tú známu trpkú vetu, že je čas síce niečo začať, ale aj čas skončiť z našej strany, v tom zmysle, že je čas prísť, čas odísť. Čas prísť poznáme každý z nás, obyčajne to sprevádzajú nejaké senzácie, ovácie, možno gratulácie, tešíme sa teda z nejakej priazne, nenazvem to priazne osudu, pretože ja fatalizmus ako taký vylučujem, neverím v neho, moje náboženské presvedčenie to popiera v tom zmysle, že niečo, čo je akosi vopred predurčené proste neexistuje.
Bolo by to, obávam sa, maximálne nečestné, nespravodlivé neľudské, proste všetko to nie nie, ktoré si teda vieme predstaviť.
A stáva sa teda, že človek proste v danom procese, kedy už dobre pracuje, už sa s kadečím oboznámil a podobne, už sa zapracoval, udomácnil sa, už si proste zvykol, teší sa, vždy sa proste nájde niečo, čo ho začne trápiť. Vždy sa nájde proste niečo, čo mu znemožní danú radosť. Vždy niečo proste spomalí a zabrzdí to nadšenie, tú chuť do života, kvoli čomu v podstate žije, a dá sa povedať, že toto všetko dáva zmysel jeho života, častokrát biedneho.
Človek si veľakrát povie, že toto je super, toto je pre mňa ako stvorené, a s chuťou sa pustí proste do onoho procesu, a pomaly vidí, že úspechy sa dostavujú, všetko svoje úsilie konečne pretavuje do toho, že jeho práca, snaženie úsilie, prináša prvé ovocie. To znamená, že človek sa nevzdáva, aj keď okolnosti toho všetkého možno naznačujú opak. Ak mám byť konkrétny, uvediem niektoré situácie, ktoré sa mi reálne stali.
Vytrápili ma isté situácie až príliš, a mnohými neúspešnými pokusmi, nezdarmi dosť som bol z toho všetkého sklamaný, frustrovaný, čosi som o tomto všetkom už písal v mojom niekoľkodielnom blogu o frustrácii z neúspechu, z neúspešného pokusu o akúsi sebarealizáciu, kedy aj tak všetko hrá proti tebe. Človek má dobrý úmysel, ale zrazu sa to pokazí. Zdá sa to síce ako niečo, čo je ťažko uveriteľné, alebo ako scenár vystrihnutý z nejakého románu, ale stáva sa to pomerne často ako takom a dosť do s týmto predsa len súvisí.
zamyslel som sa, že prečo napríklad aj v biblických príbehoch, apoštoli napríklad mohli reálne spraviť ešte veľa pre šírenie dobrej zvesti, teda evanjelia, ale predsa sa to nestalo, a v podstate všetci títo svätí muži až na evanjelistu Sv. Jána zomreli za tragických, násilných okolností, kedy pre evanjelium položili svoj život. Dá sa povedať, že oni sa nevzdali, a dokončili presne to, čo od nich očakával Pán Ježiš.
Dokumentuje to presne aj týmito slovami, ktoré Pán vyslovil Petrovi v krátkej evanjeliovej konverzácii, uvediem teda aj biblické súradnice, ktorá patrí medzi moje najobľúbenejšie, a ktorá znie takto:
..." Veru, veru, hovorím ti: Keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš.“ To povedal, aby naznačil, akou smrťou oslávi Boha. Ako to povedal, vyzval ho: „Poď za mnou!..." Jn 21,15-25
Je to ťažko pochopiteľné, a človek na toto všetko musí aj osobnostne, aj čo sa týka viery, čo sa týka vlastného náboženského duchovného presvedčenia dozrieť, nakoľko môžeme napríklad vidieť, že človek aj keď sa usiluje o nejaké všeobecné dobro, predsa len je odsudzovaný, posudzovaný, predsa len musí častokrát proti svoje vôli napríklad vystáť nejaké maniere, možno nejaké to šikanovanie, či už na pracovisku niekde, alebo škole, alebo proste v nejakej spoločnosti, kde sa teda necíti dobre, necíti sa byť akosi prijatý, a teda nie je plne stotožnený s filozofiou a vzťahmi ako takými.
Postupom času ale človek ak sa nevzdá, a bude nadalej tým, kým je, dokáže premeniť dané prostredie na niečo, aby človek pokojne pracoval a tak jedol svoj chlieb, presne ako to vyzýva v jednom zo svojich štrnástich listov sv. apoštol Pavol.
Záverom môjho článku poviem toľko, že sloboda je veľmi tajomný dar, ktorý dal Boh do života, a niekedy aj keď sa človek chce vzdať, nie vždy je to slobodné a dobrovoľné.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár