Teraz večer, čo reku budem zaháľať, robota ako tak bola porobená, mal som celkom dobrý pocit. Pred večerom, klasika, zoberiem bicykel, zbehnem reku okolie. Samozrejme prednejšie mi je ísť na cintorín sa pomodliť, potom som sa zastavil ešte pri susedoch, kde som strávil krátku chvíľu s debatou. Potom som šiel domov. Ani som veľmi nad ničím nerozmýšľal.
Momentálne sa nachádzam v takom čudnom stave, kedy nepociťujem ani veľký zármutok, ani nesmútim, samozrejme ak poviem, že ešte stále prirodzene smútim za mojimi starými rodičmi, kedy ich navštevujem a v spomienkach a modlitbách sa zastavujem na cintorín. Stále mám ešte živo všetko pred očami a v spomienkach, a teda som si vedomý toho, že kto v srdce žije, neumiera. táto nádej mi teda v živote dáva vzpruhu, aby som nejako existoval ďalej, aj keď mnohokrát som zažil, čo kokrétne znamená, akú má príchuť, čo všetko obnáša ten neúspech. Mám rád jednak aj tú atmosféru, ale dobre si uvedomujem aj pominuteľnosť života, ktorá pomaly ale isto príde aj po mňa, a bude to niečo, čo budem musieť ja osobne taktiež riešiť.
V živote teda poznáme úspech, aj neúspech, a je na nás, ako sa k tomu všetkému postavíme. Ako sa postavíme predovšetkým na zodpovednosti, a či dokážeme z úspechu vidieť aj možný balans v niečom takom, že predsa slávou nie je dobré byť opitý, a že mnoho ľudí, ktorí už vyšli na ten svoj pomyslený vrch šťastia, už niečo prekonali, že teda už sa na niečo pozerajú z výšky, pozerajú sa niekedy dozadu práve preto, aby zistilo, čo všetko je za nimi, a koľko je ešte výziev pred nimi, a vedia možno, že už sa majú o koho oprieť, a že nie sú v tom sami. To by som povedal je v podstate kardinálny bod toho všetkého, kedy človek nie je na všetko sám, a nemusí o všetkom rozhodovať samostatne. Je rozdiel rozhodovať ale o niečom samostatne, ked vie, že prevezme zodpovednosť do vlastných rúk, ako keď na niečo sú predsa dvaja. Dvom to predsa len ide ľahšie.
A práve ten deficit niekoho, nech je človek aj akokoľvek úspešný, vníma ako neúspech, možno ako svoju životnú šancu, ktorú možno v nejakom okamihu premrhal. Hoci pravda je taká, že nie všetko bolo vlastnou vinou.
Niekedy mi pripadá, že človek čím viacej sa snaží, tým akokeby pre neho horšie. v podstate by to predsa mal byť presne opačne, aby človek vo svojej vynaloženej námahe a možno čo najväčšieho úsilia teda by človek mal zožať veľký úspech, a zo života predsa len vidíme, že to nie je len tak.
Zažívam to aj ja. Zažívam to tak, a prežívam to tým spôsobom, že zatiaľ mi to je jedno. ALe jedno nie v tom pravom slova zmysle. Jasné že mi to nie je jedno, ale zatiaľ som ako tak pokojný.
Nepovažujem to za nejaký osobný neúspech, pokiaľ sa človeku darí možno v jednej oblasti, a v druhej nie, pretože človek by teda mal mať akýsi vyvážený aj rebríček potrieb a stanovených priorít, a dobre vieme, že základ úspechu nie je predsa dosiahnuť všetko, na či si človek pomyslí.
Sú ľudia, ktorí sú veľmi ctižiadostiví, veľmi energickí, a sú v centre pozornosti aj diania aj vtedy, kedy to nechcú. Aj vtedy, kedy nemusia možno ani prstom pohnúť, a máme prípady, kedy niekto naozaj je veľmi úprimný, veľmi snaživý, ale neskusuje vo svojom živote šťastie. Štastie ho aksi obchádza, a človek je z toho smutný. Zažíva teda v nejakej oblasti života neúspech, ktorý ale nemá za úlohu človeka položiť, len vyskúšať.
Lenže ako skúsenosť nám vraví, ľahko je teda o niečom len možno v teoretickej rovine rozprávať voľne, a ťažko je to žiť. Ako hovorí tiež jedno príslovie, ťažko je žiť ľahko. Ako to teda je možné, by sme sa pádne spýtali. Chcem predsa žiť ľahko, bez nejakých prekážok a obmedzení, a zrazu je to všetko tak ťažké a mimoriadne náročné. A keď chcem žiť tažko, to všetko je predsa zrazu veľmi ľahko a jednoducho.
Otázka je, že dokedy tento stav potrvá. A kto v ňom obstojí. Kto dokáže mať akési pozitívne myslenie aj uprostred mnohých búrok v života, a či dokáže stáť na rovných nohách len pred tým, pred kým sa to patrí, a pokľaknúť len pred Jediným, pred kým sa to patrí. Myslím si, že uprostred týchto nezdarov v živote, rozličných skúšok a iných, nazvem to vytrvalostných disciplín to skúsil z nás nie jeden človek, a nie vždy je z toho spokojný. Človek častokrát nastavuje inú tvár možno v spoločnosti priateľov, možno inú v práci, a celkom inú, kedy je sám, možno kedy sa cíti osamotený so svojimi myšlienkami, so svojimi nezdarmi, možno so svojimi miliónmi zaplavených nezodpovedaných otázok, ktoré ho celkom isto nemusia robiť šťastným, naplneným, a on ešte stále hľadá to, čo mu chýba ku šťastiu.
Záverom poviem toľko, že ja vám prajem jedine veľa šťastia, pretože morálne je to to najviac, čo môže niekto niekomu priať.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
patrixo
22. 8.augusta 2020 21:36
Moj najoblubenejsi citat
Napíš svoj komentár