Nechcem teda písať nejaký kritický dopis na jeho článok, aj keď v istom zmysle literárna kritika je veľmi dobrá nie v tom, že človek niečo hovorí z vlastného uhla pohľadu, ale to, že jestvuje akýsi prirodzený konsenzus, nejaká zhoda, a to, že človek z viacerých názorov si dokáže ujednotiť to, čo práve on chce.
Čím sa on chce zaoberať, čím sa v podstate chce realizovať v tom svojom priestore jemu vymedzenom. Kladiem si teda otázku, či teda je zlé byť idealistom oproti realizmu.
Je veľmi ťažké definovať, čo všetko obnáša idealizmus oproti realizmu nie na báze filozofického poznania, o to mi nejde. Mnohí síce rozumejú filozofii, to je v poriadku, študovali túto veľmi vznešenú vedu, ku ktorej okrem teológii mám prirodzene celkom blízko, a tvorbu vlastných názorov považujem za korunu všetkých názorov, ktoré vznikajú na základe nejakej diskusii, kde je človek ochotný podať vlastný názor, a jednak zaujať svoje stanovisko, a rešpektovať, a to by som podotkol v prvom rade, rešpektovať hranicu svojej a cudzej slobody.
Áno, ľudia snívajú pričasto sen o materializme, a nechajú sa unášať nezmyselnými a nereálnymi predstavami, miesto toho, aby človek videl veci v reálnom svetle. Áno, to preto, lebo sny sú krajšie ako realita, a nejde tu ani o akomsi pohodlí rozmýšľať bezbolestným spôsobom. Takým, čo ma nič nestojí.
Ľudia príliš často sa radi venujú napríklad komunikácii na známych portáloch, zoznamkách, a neviem ešte v čom, čo je samozrejme fajn. V dobách, kedy táto vymoženosť četania neexistovala, bol vzácny každý dopis. Bol vzácny každý pozdrav aj z druhej ruky, kedy niekto na niekoho reálne myslel, dal niekoho pozdravovať. Mal som kamaráta, ktorý študoval v zahraničí, a stretnúť sa s ním po nejakých dvoch mesiacoch, rozprávať sa s ním, mal som vtedy asi dvanásť rokov, bol pre mňa naozaj zážitok, ktorý dnešní tínedžeri nepoznajú. Samozrejme mobily existovali, aj internet, ale nejestvovali četovacie portály, na ktoré sme už neodmysliteľne zvyknutý, a ešte to, aby vypadol náhodou doma internet, to by naozaj bola katastrofa.
Mám pocit, že človek čím menej niekedy mal vymožeností, tým väčší realista bol. Čím človek mal niečoho menej, možno nedostatok, jednak áno, vedel si to vážiť, to je v poriadku, ale bol viac reálny v uvažovaniach, kde dozrieval.
Dnes vidíme vo svojom okolí to, že to, čo napríklad nám stačilo pred desiatimi rokmi, dnes u ľudí podstatne mladých je to hlboký podštandart, ktorému v prvom rade nerozumejú, odmietajú, a nevedia využiť nijaký potenciál v sebe.
Pokiaľ človek nemá ako sa hovorí v súčasnosti na ružiach ustlané, pokiaľ nemá vopred cestu vydláždenú, veľmi málo ľudí v dnešnej dobe váha si zašpiniť ruky, váha si vysúkať si rukávy, váha ísť do niečoho aj s rizikom, že .... mám strach, dostal som strach, bojím sa reálne o niečo, čo stratím, ale napriek tomu idem do toho so svojským nasadením, že predsa keď to nevyjde, aspoň s popálim prsty, a predsa mám novú skúsenosť. Zas som sa o niečo nové naučil.
Záverom poviem toľko, že je to preto, lebo dnes máme mnohých idealistov, ktorí chcú byť bohatí, a nie realistov, ktorí vedia, že na to, aby som mal niečo v rukách, treba o to bojovať, a ľudia nie sú naučení na to, aby niečo zo seba vydali. Predovšetkým ide o to, aby človek sa po sebe rozhodol aj zanechať nejaké hodnoty, o to predsa ide.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár