Ako to myslím. Je to napríklad aj z dôvodum kedy človek niekedy plný optimizmu, naozaj takej nefalšovanej úprimnej nie naivnosti, ale dôvere, sa pustil do projektov, ktoré mu nevyšli. Myslí pozitívne, je optimista, ale na druhej strane je aj realista, a to treba byť, a netreba na to zabudnúť. On to myslel reálne, ale nemal ešte skúsenosti.
Napríklad sa to týka človeka, ktorý po vysokej škole, alebo po strednej, je otázka, čo sa d dnešnej dobe cení viac. Či vedomosti zo strednej, odbornej školy, alebo vedomosti z vysokej školy, ktorá len tak tak nestratila ešte akreditáciu, a študent sa po skončení školy a obdržaní titulu, možno aj po neobdržaní titulu sa nedokáže presadiť, najmä z toho, že si nevie nájsť zamestnanie, a to všetko môže napríklad spôsobiť depresívne stavy, niečo zlé, z čoho sa naozaj niekto len s veľkými ťažkosťami dokáže vyrovnať, ak sa to niekedy podarí, a nie raz sa môže stať, že v človek sa udeje akási zmena.
Akási zmena, ktorá môže znamenať napríklad to, že v človek sa udeje akási transformácia osobnosti. Možno je to dobré a užitočné, ale tak, že človek sa len ťažko dostane do stavu, v ktorom bol. a možno po tom ani netúži, ale nový stav v ňom nie raz môže vyvolať akýsi zmätok, čo sa to robí, či ide všetko podľa plánu, predsa len, človek ktorý možno opúšťa niečo staré, zaužívané, sa s tým ťažko lúči, pretože to všetko bola predsa len súčasť jeho života, čo je celkom isto nepopierateľný fakt.
Nechcem povedať, že ponoriť sa do sveta akýchsi osobných ilúzii, ktoré aj tak nie sú nikdy naplnení, a problém toho všetkého je asi ten, že človek niekedy po akomsi vytriezvení z toho všetkého možno sa cíti ešte oveľa horšie, ako to bolo predtým, pretože už precitol do tej reality, ktorá ho obklopuje, ktorá je teda prítomna okolo neho, a ktorá na neho pôsobí, je jeho súčasťou. To je proste tá realita, ktorá je celkom isto nepopierateľná. Isto je pravda, že každý človek v tej realite sa rád ponára možno do sveta fantázie, nenazval by som to ilúzii, ale dajme tomu
Ja osobne to odporúčam, pretože človek si môže teda sám v sebe položiť niektoré otázky, ktoré by možno nepoložil nikomu, azda ani najlepšiemu kamarátovi. Je dobré mať nekedy aj čas sám na seba. niektoré otázky nie sú odpovedané ani tým najlepším poradcom, pretože všetko síce ide s pomocou niekoho. To sa nedá poprieť, ale sú okamihy, kde si človek musí vedieť pomôcť sám, pretože len my sami vidíme do nás samotných. Vieme dobre, že len my najlepšie poznáme seba samého, a nejedná sa len o akúsi pomyslenú trinástu komnatu.
Tam, kde rozumieme všetkému len my, a nepotrebujeme možno nikomu nič vysvetľovať. Pretože, či si to chcem uznať, alebo nie, aj ten najzarytejší realista, ktorý všetko vidí reálne a presne také, aké je, nie je schopný všetko obsiahnuť, čo sa deje okolo neho. Nie je schopný všetko úplne dokonale, do detailov absorbovať všetko, čo sa okolo neho deje, čím sa zapodieva, proste potrebuje v nejakom čase akokeby sa stíšiť, ak nie vypnúť.
To je presne tak, ako keď je niekto síce workoholik, ale stopercentného workoholika proste nenájdete. Každý z nás má nejakú záľubu, ale stopercent to neplatí pre azda nikoho z nás.
Záverom čo poviem. idealizmus v principe nie je zlý, pretože to v človeku udržiava stále akúsi nádej na lepšie. Až do času, kedy neprenikne skutočne do nejakej reality, ktorá obsahuje niečo také, čo už nechcem ďalej rozvíjať, lebo to môže človeka bolieť. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár