Dnes som sa zamýšľal v mojom úvodnom článku o tom, či je potrebné, dobré, žiaduce a podobne, nazvime si to ekvivalentne ako chceme, mať nesplnené sny. Možno je rozdiel medzi nesplnenými snami, nejakými našimi tajnými víziami, a medzi nesplniteľnými ilúziami, ktoré môžu nabrať paranoidné rozmery v tom, keď si človek o sebe niečo namýšľa.

Prerušil som kontakt s niektorými osobami, z ktorých som cítil vyslovenú negatívnu energiu. nemyslím to teraz v nejakom expresívnom poňatí, pretože ja som realista. Lenže človek, ktorý práveže je realista vie, že niektoré kontakty nebudú mať trvalý charakter, a skôr či neskôr si to človek uvedomí. Čím skôr si to človek uvedomí, a zanechá tieto osoby, tým lepšie pre neho. Človek sa môže naozaj zamotať do istej idey, ktorá jestvuje len v jeho hlave. Najprv sa človek pohráva s viacerými scenármi. 

Na začiatku je to predsa všetko ideálne. Takmer dokonalé. Ale ako dobre vieme, ideálne predsa nie je nič. 

Keď som bol asi 11 alebo 12 ročný, začal som sa venovať korčuľovaniu na kolieskových korčuliach, čomu sa venujem v podstate dodnes, aj keď menej. Viem dobre, aké to je na začiatku, ale potom ako sa človek vyformuje, a ako to ide postupne. 

Je paradoxné, že človek ktorý napreduje, si neuvedomuje tú transformačnú cestu, ktorú absolvuje, na konci ktorej žne úspechy. keď teda je na vrchole kariéry, častokrát nedokáže pochopiť, prečo niečo nevedel urobiť hneď na začiatku, keď predsa to je všetko také jasné. Také zrozumiteľné, až začne o sebe pochybovať v tom, že predsa isto do toho nedal všetko, možno bol lenivý, zase sa mu niečo nechcelo, alebo kde bola chyba.

Toto je najčastejší problém neempatického človeka, ktorý nie je schopný a ochotný tolerovať chyby druhých v jeho blízkosti, pretože on sám možno má pred nimi jednak strach a rešpekt, a možno voči niečomu stále pociťuje odpor, čím si prešiel.

Našou chybou častokrát je, že my chceme vidieť len výsledky, a to čo najlepšie výsledky. Ale nechceme zažiť proste tú nazvem to tak "prázdnotu" počas ktorej sme sa formovali. Tréning u človeka predovšetkým v psychických disciplínach, odvaha zmeniť v niečom seba samého, niečo zanechať, niečo vyčleniť radikálne má častokrát deštrukčné vplyvy na človeka, pretože človek ktorý má niečo hlboko vžité si žije pokojným životom aj bez toho, aby ďalej napredoval, hoci si to už napríklad nemusí uvedomovať, a bude sa čudovať, prečo druhí nedosiahli méty, ktoré dosiahol on, a ďalej sa istým spôsobom nepotrebuje vzdelávať.

Našou chybou je, že nevieme sa častokrát brzdiť v rozlete. Nedokážeme mať mieru nášho napredovania, aj keď je to dobré, ale myslíme si, že to takto ostane hádam naveky. A častokrát to, čo považujeme za ideálne, na konci tej cesty, kedy prídeme do cieľa isto skonštatujeme, že možno radšej by sme to ideálne vôbec ani nechceli spoznať, a to všetko v človeku spô

Veď predsa človek trávi čas s tou osobou, ale postupom zisťuje, že nežije v realite. Nemusí to nutne znamenať nejaké vzťahy medzi mužom a ženou, ktoré vedia byť naozaj dosť nebezpečné, hlavne kedy človek si nie je ničím istý, ako sa to aj mne stalo. Môže to byť kľudne napríklad aj nejaký spolužiak v škole, alebo nejaký kolega na pracovisku, ktorý síce môže byť prívetí, ale niečo proste vám na ňom nereže, a je nutné danú osobu poriadne preskúmať. Dôvod, a najmä cieľ skúmania je predsa jasný, a ten predsa spočíva v tom, aby sme jasne rozpoznali falošné znaky a pravé znaky. Jedno nás vystríha pred tým, aby sme si dávali pozor, a aby sme boli predsa opatrní, aby sme si držali odstup, a druhý ma vystríha pred tým, že predsa zranení už predsa bolo dosť, a je načase sa z toho všetkého poučiť, a možno dať hrubú čiaru za tým všetkým.

Nie každý je pevne odhodlaný spraviť takýto jasný krok, ktorý si vyžaduje predovšetkým našu vnútornú premenu a sebauvedomenie.

 Je nadmieru jasné, že rozdiel evidentný medzi nimi je. Pretože jedno odráža ešte ako tak snahu o to, niečo dokázať, aj napriek neúspechu, druhé je konečná fáza nesplnenia zámeru. Možno obe slúžia na niečo, čo je dobré pre vnútornú formáciu človeka, ktorý predsa len potrebuje nejaké tie stimuly k tomu, aby sa vypracoval na nejakú úroveň, kde bude cítiť šťastie. Nechcem sa tomu venovať, pretože isto na to ešte bude čas, možno zajtra, uvidím, dnes sa chcel opätovne ale zamerať na to, že človek je raz idealista, raz je realista.

Záverom ešte by som povedal tieto myšlienky. Nesplnené sny v človeku dokážu, v našom vnútri narobiť naozaj poriadny zmätok. Nie raz sa cítime zmätení, keď vidíme možno okolo seba akýsi poriadok, pokoj, kedy sa nič na nikoho a na nijakú situáciu nesťažuje a že má krásny život.... neviem neviem.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár