Zaviedol som si tradíciu takú nepísanú, že večerom vždy si pôjdem zašportovať, a inak tomu nebolo ani dnes. Absolvoval som zopár desiatok kilometrov na bicykli, ktoré som doplnil prechádzkou v mestskej štvrti na poli. Je tam naozaj nádherne. Ale naozaj. Poznám to od detstva, od detstva ma tam veľmi priťahuje, a som veľmi rád, že som toho všetkého súčasťou. Cítim sa naozaj dobre, kedy si človek vyvetrá hlavu. Kedy nemyslí na niečo negatívne, ktoré sa častokrát kopí v jeho organizme, a je dobré týchto nánosov postupne sa zbavovať.
Toto vidím aj problém, že človek chce všetko naraz, a nie postupne. Chceme postupne zahodiť všetky starosti, ako to hovorí aj úsmevná pieseň ešte z oných čias repete súťaže. Všetko naraz sa ale nedá len tak ľahko. Chápem celkom isto, že v živote sa vyskytne udalosť, kedy človek cíti akoby eufóriu vo svojom živote, kedy si myslí, že všetko už dávno prekonal.
Už si zotrel pomyslene z očí slzy, už sa nezaplavuje možno tých milión nezodpovedaných otázok, už ho nebolí bolesť, ktorú prežíval z nejakého neúspechu, pretože vie celkom isto, že práve dnes prišiel ten deň, okamih a moment, kedy to všetko zahodí za svoj chrbát, kedy to nechá ležať niekde mimo neho. Kedy si uvedomí, že vie, že to všetko prekonal, a čo všetko ho to stálo. To nepoprie azda nik, koho sa to týka, ale je to už definitívne jeho minulosťou, pričom s nádejou sa pozerá do budúcnosti v tom zmysle, že chce súčasnosť naplno využiť, aby prirodzene, nežil v nejakej ilúzii, že zrazu je po všetkom, už sa nemusí ničoho báť, už si predsa niečím prešiel, a to nie dobré už predsa nie je jeho súčasťou. Aby teda človek neskĺzol do nejakého omylu, alebo čo je ešte horšie pre emocionálny stav človeka, do nejakého sebaklamu, že sa začne presviedčať o niečom, čo v podstate nie je vôbec pravda.
Pretože pri tom všetko človek sa postupne začne cítiť zle. Zrazu mu všetko, ako sa hovorí, začne dochádzať. Precitne v skutočnej realite, ktorú možno odmietal. Zrazu vidí zmysel všetkého aj tam, kde by hádam pred časom poprel aj samého seba.
Zrazu, poviem to biblicky, ako keby sa mu otvorili oči, a on spoznal, že je akýsi nahý, presne tak, ako to rozpoznal podľa riadkov z Písma svätého z knihy Genezis samotný Adam v raji, a práve vtedy vedel, že je zle.
Tak, ako sa Boh pýtal Adama...."Adam kde si..." tuším že je to genezis 3,12 tak sa môžeme aj my pýtať... kde som. Lenže je tu jeden háčik. Boh sa nepýtal Adama, kde si, pretože azda nevedel, kde je Adam. On vedel veľmi dobre, kde sa Adam nachádza, napriek tomu, že mu odpovedal Adam správne, že zistil, že je nahý. Vtedy nie že vedel, že je nahý, priamo rozpoznal, žeje proste zle. On vtedy na prvý moment rozpoznal, že je zle cítiť sa zle.
Zrazu vidí, že je proste zle, a musí niečo s tým spraviť, aby tento stav ďalej nepostupoval, lenže problém je, že človek nemá akýsi manuál na to všetko, nejakú prípravu, postup riešenia danej úlohy, nejaký životný algorytmus, a väčšinou človek sa musí spoliehať sám na seba a na vlastnú intuíciu.
Je zlé cítiť sa zle. Ale ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré v tom zmysle, že človeka to prinúti do istej sebareflexie, a len múdry človek vie, že hoci zažíva chvíľkovú porobu, vie sa z toho veľa naučiť.
My si myslíme, že zlé niečo je čisto na to, aby sme to len prekonali. Práve na nejakých opravách, človek vlastne sa najlepšie učí. Kde by som sa naučil nové poznatky napríklad o autách, keby som sám nezažil, že mi treba auto opraviť v konkrétnej chybe. A aká úľava, kedy som dal veci doporiadku. Takto sa to deje aj v osobnom živote, aj ja to cítim že....
Mnohokrát človek zlyhá. Mnohokrát človeku je zle, a cíti sa opustený. Ale pokiaľ človek si začne vážiť hodnotu seba samého, nájde silu práve tam, skade už možno nemá kde čerpať, vtedy dozreje. Vted radšej stíchne, pretože vie, že už prestane si klásť donekonečna nejaké detské, naivné detinské otázky, ktoré vznikli len čisto z nejakého rozmaru, rozmaznanosti....
Neschopnosti niečo vykonať konečne samostatne, neschopnosť prevziať za seba automaticky zodpovednosť, stáť si napríklad za jednak svojím názorom, pozrieť sa jednak pravde do očí, ale obstáť aj zoči voči nepriateľovi, ktorý ho prinúti k vyznaniu toho, čo veril doteraz, v čo dúfal, a kedy naozaj spozná vprostred toho všetkého zlého, kde je jeho brázda, a najmä, aké dobré je, kedy človek dúfa v Boha. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár