Vo väčšine prípadov musím povedať, že v niektorých životných situáciách, viacmenej som sa nemýlil. Aby som uviedol veci na správnu mieru, to, čo som považoval z mojej strany za tušenie, sa síce nie vždy, ale predsa zväčša, naplnilo. Niekedy sa to priklonilo k tomu lepšiemu, inokedy k horšiemu, nedá sa to takto zreteľne vyjadriť, k čomu človek má bližšie.
Jestvuje niečo také, že človek častokrát má motiváciu aj ku konaniu dobra, aj ku konaniu zla. Neviem presne, ako môže byť motivácia ku konaniu zla reálna, ale musíme uznať, že aj ona jestvuje.
Pretože zlo samozrejme môže byť priamo zodpovedné za to, kedy človek postupne stráca motiváciu. Možno vidí, že v konaniu niečoho je v skutočnosti vystavený napospas osudu, je v tom sám, ostatní na to kašlú, neriešia to. Niekto si možno povie, nebudem sa niekde pretŕhať, keď iní sa ulievajú, čoho mnohokrát som bol svedkom. Ako potom človek má mať motiváciu, kedy všetko čo robí dobre, mu neslúži na dobro ani pre neho, ani všeobecne tam, kde je.
Ku konaniu dobra motivácia viacmenej je jasná, napríklad chcem niekomu či už zištne, alebo nezištne pomôcť, bez odmeny, alebo za odmenu, alebo mám také vnútorné chcenie, že predsa len mám záujem o nejaké všeobecné dobro a jeho spoločné dosiahnutie. A prináša to pocit upokojenia na jednej aj druhej strane. Väčšinou je človek možno namotivovaný v nejakom čase, kedy cítil možno vo svojom vnútri akúsi osobnú prázdnotu, s cieľom, prirodzene ju niečím zmysluplným vyplniť. Aj sa o to snaží, cíti, že možno je o krok k úspechu, avšak ten samotný čin v podobne úspechu nie a nie zatiaľ prísť.
Jestvuje spústa prekážok, prečo sa niečo nedá spraviť, presne tak, ako niekoľko výhovoriek, či už z jednej, alebo druhej strany, kedy niekto veľmi chce, ale v niečom ten cíti prekážku, a teda je hatený, a ten druhý mu nemôže, aj keby neviem ako a z dobrého srdca, chcel vyhovieť. Vždy tá obojstranná dohoda, vzájomné čosi, čo vedie k dobru, do dobrého cieľa je motiváciou predovšetkým pre jednu aj druhú stranu, avšak nie vždy sa to dá vykonať tak, že to smeruje k dobru. Mnohí si to predstavujú veľmi jednoducho.
Teraz som si prečítal jeden veľmi pekný citát, ktorý znie takto. "hlad duše nenakŕmiš žiadnym z pokrmov tohoto sveta."
Na prvý pohľad tento citát je istou výstrahou, ktorá je vecná a pravdivá, aby sme naozaj mysleli aj na to, že človek v podstate prežíva isté vnútorné citové, duševne rozpoloženie, ktoré keď nie je vysporiadané a urovnané, môže to naozaj predstavovať vážny problém. Častokrát keď človek v niečom cíti akútny nedostatok, ktorý pre neho je životne potrebný, obyčajne stagnuje, a teda prispieva to k jeho akejsi rezignácii, odmietanie prijatia niečoho, čo je normálne, pretože vie, že nič ho nedokáže primerane uspokojiť. Ako príklad by som použil situáciu, kedy je človek hladný, a miesto podania stravy, jedla, mu bude podaný nápoj.
Žiadny výživný, z ktorého by pocítil možno zahnatie hladu, ale obyčajnú vodu, pravda veľmi potrebnú, avšak pre hladného človeka nepotrebnú, pretože on sa potrebuje zasýtiť. Podobná situácia plynie z príkladu, kedy človek je smädný, teda pociťuje smäd, väčšina je to veľmi nepríjemný pocit, pretože hlad ako taký ešte potlačiť vieme aj na niekoľko dní, ale pocit smädu je niečo, čo človek nevie ustáť, a my mu ponúkneme jedlo, pokrm.
Záverom spomeniem ešte toľko, že zmysel toho, čo som napísal bolo, že mnohým z nás je ponúknuté niečo, čo bytostne nepotrebujeme, nemusí to teda primárne obsahovať nejakú dôležitú, alebo zanedbateľnú zložku stravy, jedla a pod. Proste ide tu o to, že človek má prijať to, čo potrebuje, nie to, čo nepotrebuje.
A práve človek stráca motiváciu, ak nadviažem na tento príbeh, ktorý som načrtol, ktorý za istých okolnosti prirodzene môže byť viacmenej reálny.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár