Kontraproduktívna situácia, ktorá pravdepodobne nikdy nenastane. Neviem, ako môžete jedným zachráneným zabiť 10 nevinných? Tomu nerozumiem. Možno v conter striku pri počítačovej hre som to zažil Pravdepodobne sa s tým nestretnete, možno to bolo v časoch prvej a druhej svetovej vojne, kedy vojaci isto strielali a zabili kto im prišiel pod ruky ako nepriateľ, pretože vo vojnovom stave sa inak aj morálne klasifikuje zabitie.
Ale to by ste museli uviesť konkrétny príklad, pretože myslím si že toto je nereálna situácia, neviem presne čo konkrétne máte na mysli. Napadol mi extrémny príklad, kedy 10 dozorcov neprávom väzní jedného nesrpavodlivo odsúdeného, a vyslobodím ho len za cenu zabitia 10 dozorcov, čo mi príde malo pravdepodobné.
Myslím si že jeden film, volá sa Peklo, nie je to náboženský film, z ruského prostredia je asi o tomto istom. tam sa mladý muž dostal do väzenia, pretože bol nespravodlivo odsúdený za vraždu svojej ženy. On ju nezabil, zabil ju iný, ktorý ušiel z domu, ale našili to na neho. Nevedel nijako dokázať, že to nesrpavil on.odsúdili ho do basy, stretol sa s tým vrahom tak či tak, bol nespravodlivo väznený. Celý film sa skončil tak, že on spolu s jedným väzňom, s ktorým sa spriatelil, zabil všetkých dozorcov, náčelníkovým autom vyšiel z väzenia, pretože jeho auto nik nekontroloval na výstupe a bol si istý, že ho nechytia. Raz som o tom písal.
Otázka je kto konkrétne bol nevinný. Ťažko povedať kto, pretože človek vo vypätej situácii rozmýšľa a najmä koná úplne inak. Som presvedčený pán páter, že hocikoho, je jedno či ste knaz, vojak, otec, manžel, slobodný, to je jedno, dobre vieme, že človek sa môže dostať do stavu nepríčetnosti, kedy naozaj môže zabiť niekoho v nejakom veľkom citovom rozrušení. To sa môže stať. Nekoná pod vplyvom slobodnej vôli, teda úmysel ako taký jednak je ťažko dokázať, ale ťažko aj vyvrátiť.
Ja by som dal inú otázku, či vraždou 10 teroristov a diktátorov pokiaľ zachránite reálne celý národ s miliónmi obyvateľmi, či sa to posudzuje ako morálne dobro alebo zlo. Lebo vymaniť niekoho z područia biblia neklasifikuje ako hriech aj za cenu zabitia. A myslím že ani morálna teológia tomu nedáva za hriech. A myslím si, že niekedy človek pokiaľ pociťuje v stave príčetnosti to by som zdôraznil stav príčetnosti, nutnosť konať takto v sebaobrane a obrane nevinných, je to aj morálne správne.
Spomeňte si na biblický príbeh, kedy áronove žehnajúce ruky zdvihnuté zabíjali amalekitov. Kým mal zdvihnuté ruky, amalekiti padali, ked mu oťaželi, vítazili nepriatelia. To bol tiež vojenský konflikt ale iný, ako máme dnes. Z písma by sme mohli polemizovať, či Mojžiš bol morálny náboženský vodca ktorý vyviedol ľud z egyptského otroctva, a zabil egypťana, ktorý bil jeho hebrejského brata... v písme máme túto skutočnosť. neviem presne, či Mojžiš desatoro dostal pred týmto činom, alebo po ňom.
Neviem. To by som sa musel pozrieť do Písma, ale je možné, že tento hriech nemusel byť v očiach Boha započítaný. Ale to neviem.... to sú už dosť duchovno konšpiračné otázky, na odpoveď ktorých je kompetentný len Boh ktorý je sudca milosrdný aj spravodlivý. Ja by som práveže opačne konal. Na Vašu otázku poviem, že budem sa modliť, aby som nikdy takúto situáciu nemusel riešiť.
A ak by som mal šalamúnsky odpovedať v úvodzovkách pred Pánom Bohom, jestvuje predpoklad, že ak konám podľa svojho svedomia, môžem sa "vyhovoriť" na vnuknutie Ducha Svätého teda sa môžem vyhovoriť, že mi to povedal Duch Svätý. Myslím si že týmto pádom by som morálne nezhrešil, lebo by som to prenechal na božiu vôľu. Ak veríme, že Boh premieňa srdcia tak, ako to chce on, dokáže aj tento morálny problém vyriešiť tak, že v konečnom výsledku nik nebude obvinený, ale všetci budú oslobodený, za predpokladu, že konali pod nátlakom.
Za predpokladu, že nik nerobí zle človeku z nejakého rozmaru, týrania, výsmechu, s cieľom naozaj poškodiť mu, len sa bráni, aj keď večná morálna otázka je, čo je primeraná obrana a útok. A preto odpoved na Vašu otázku, (veľmi správnu) je taká, že pokiaľ veríte naozaj v Boha, a ocitnete sa v takejto situácii, a po čine naozaj ľutujete v podstate aj to, čo nebolo v moci vykonať, a vykonali ste zlé, myslím si že pokojne môžete spávať.
My musíme mať aj vyrovnané svedomie, a nepýtať sa donekonečna Písma či som konal dobre. Jednoducho človek v niektorých momentoch sa musí vycvičiť a zmieriť aj s tým, že niekedy zlyhá, ale potom vstane a ide ďalej. My v kresťanstve robíme chybu, že spoveď vnímame ako sebaobviňovanie, hanbíme sa pri spovedi, ale nápravu nekonáme, a preto opakujeme hriechy, ktorým sa nedá vyhnúť (6 prikázanie, 2, a podobne,) môžeme si ich menovať viacej, lebo to je realita.
Teda aby som to zhrnul, je to extrémny príklad, a dúfajme, že sa nikdy tak nestane, v opačnom prípade viete.... Človek pociťuje výčitky svedomia aj za to, za čo nemôže ovplyvniť. Čo to znamená. Aj mne sa to stalo. Nič. Pomodliť sa na úmysel, aby ma Boh oslobodil od stavu, ktorý ma zaťažuje. Na jednotlivých zrnkách ruženca som sa nie raz modlil..." Vysloboď ma Pane...", a to som opakoval ako klasický ruženec 50 krát.
Človek nie raz cíti kadejaké stavy ktoré nevie prijať. Pokiaľ sa naučíte veci prijať, budete vyrovnaným človekom veriacim, ktorým neotrasie nijaký nezdar. Neotrasie Vás ani to, že kostoly máme zavreté so zákazom slávenia sv. omši, pretože ako povedala jedna pani, aj keby som bola 100 tisíc kilometrov od kostola, budem v ňom bližšie k Bohu srdcom ako niekto, kto farizejsky sa ukazuje a vystatuje a srdce má ďaleko od Boha. Nechcel som odbehnúť od témy, len to zhrniem asi tak, že to máme nechať na Boha. My s tým neurobíme nič... Prosím Vás, aby ste na môj podnet zareagovali. Isto z morálnej teológie poznáte viac relatívnych príkladov a môžete ma vhodne doplniť. Vďaka Vám a prajem Bohom požehnaný deň.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár