Počas celého dňa, ktorý prežijeme, ako som naznačil, zvádzame v podstate súboj v rozhodovacom procese. V skratke teda ten proces vyzerá veľmi jednoduchý, buď si niečo vyberiem, alebo to odmietnem. A práve v tejto jednoduchosti tkvie ten paradox, že je to dosť komplikované a zložité.
Mám pocit, že mentalita dneška je viac menej postavená na akýchsi paradoxoch. Napríklad. Rozhodnite sa pre tento výrobok tu a teraz, neváhajte a zavolajte teraz, lebo o desať minút bude vypredaný. Pamätám sa, keď som si pred šiestimi rokmi kupoval auto, keď skočil inzerát, neváhal som a hneď som volal, rezervujúc si ho v nádeji, že si pre to pôjdem, čo sa aj stalo, a začiatkom decembra bude tomu šesť rokov čo mám auto.
Ako vieme sa v materialistických veciach zamerať na podstatu takmer okamžite, a pritom pre nás to v podstate nemá nijakú cenu.
Dnes poobede, bolo to vlastne predvečerom, noo, mohlo byť okolo šiestej hodine dostal som akési zvláštne vnuknutie, že sa treba modliť k sv. Oscarovi Romerovi, bol to salvadorský biskup popravený priamo počas celebrovania sv. omše. Neviem prečo práve k nemu, ale je možné, že nejaký duchovný súvis to predsa len bude mať.
Na základe tejto myšlienky pri písaní tohoto textu som si uvedomil, že možno pre niekoho to je akosi nepatrné, pre mňa to má veľkú cenu. Je to proste akýsi okamih, ktorý je mimoriadny len pre toho, kto to pozná. A každá minúta má svoju nekonečnú cenu práve preto, pretože sa to opakovať už nebude. Môžeme to brať z pozitívneho hľadiska, aj opačného. Pretože sú okamihy, na ktoré možno by sme fakt najradšej zabudli, a práve aj tá prežitá možno pomyslená častokrát, minúta, má nekonečnú cenu práve v tom zmysle, že dobre si uvedomujeme, čo chceme, a čo nechceme, čo môžeme mať, a čo mať nemôžeme. Teda máme na výber, a nie vždy máme na výber.
Presne, ako som to kedysi v jednom článku spomínal ako poslednú vetu, kde som už neviem presne čo zhodnotil slovami, že niekedy sa nám zdá, že nevieme presne, čo chceme, ale vieme presne, čo nechceme, a to je niekedy dosť podstatné v rozhodovacom procese ako takom.
Rozhodovací proces ako taký nikdy nebol, a ani nie je a nebude jednoduchý, zvlášť kedy sa máme v niečom rozhodnúť, na čom nám jednak bytostne záleží, alebo cítime, že hoci sme nie celkom mentálne vybavený na jeho prijatie ako také, vieme dobre, že jeho odmietnutím niečo veľmi výnimočné pokazíme.
Alebo ešte inak myslené, ak musíme pre niečo trebárs niečo iné obetovať. V skratke povedané, aby sme pre získanie jednej veci možno stratili inú vec.
Týmto sa momentálne nebudem zaoberať, je možné, že sa k tomuto časom vrátim, ale chcem povedať niečo k tomuto.
Hocičo čo robíme, aj možno práve tu na birdzi, je jedno či sa zapájame do nejakej problematiky v ankete, alebo niečo práve publikujeme nejaký článok, všetko je v podstate jedinečné, a nikdy sa nevráti. Čo však by som chcel nateraz zdôrazniť je fakt, že tak, ako pri nejakej krásnej udalosti máme pocit, že najprv to nie je predsa realita, potom všetko okolo nás je zrazu také bezvýznamné, pretože sa poväčšine sústredíme na jedno jediné, a naplno to jedno aj tak nedokážeme prežiť, pretože častokrát to vnímame ako nejaký sen, ako niečo, čo nie je uskutočniteľné, ale to sa stalo naozaj.
Je to preto, preto sa človeku stávajú niektoré neuveriteľnosti ako veľké prekvapenia, pretože na to nie je veľmi naučený.
A práve v takýchto udalostiach sa ukáže, kto je dobrý v tom, kedy niečo prijíma, ale aj dáva. Aj biblické texty mi hovoria, že blaženejšie je dávať ako prijímať.
Nechcem tu teraz rozoberať nejaké materialisticko duchovné princípy, tomu som sa venoval naozaj veľa, skôr chcem povedať, že je načase prestať robiť vedu z toho, či niečo viac prijímame, ako dávame, alebo opačne. Presne z toho dôvodu, že každá minúta má svoju nekonečnú cenu.
Toto si človek všetko uvedomí napríklad vtedy, kedy jasne vníma plynutie času. Ani mne sa nechce veriť, že som maturoval pred pätnástimi rokmi, pretože mi to pripadalo ako včera. Samozrejme je veľký rozdiel v posunutí v čase, veci nedokážeme logicky zvrátiť nazad, aj keby sme veľmi chceli, a nevynímajúc je extrémne potrebné si uvedomiť, či v nejakom období sme sa dokázali pohnúť predovšetkým mentálne.
Častokrát myslím na to, ako som jestvoval v určitom časovom zaradení, napríklad na strednej, potom na vysokej, prežívanie času v prvej a ostatnej práci, alebo v čase, kedy som nepracoval. Keď som si týmto všetkým prešiel, zistil som, že všetko malo svoj veľký význam. Človek stretne a zoznámi sa naozaj s kadekým, tvorí si názor, buduje si imidž (ktorý častokrát je nanič) a spomínam to práve vtedy, že v kontexte tematiky, že každá minúta má svoju cenu, sme ochotný stratiť spústu času venovaním kadejakých príprav, aby v konečnom dôsledku ako my, hlavní aktéri v nejakom predstavení sme možno pohoreli, alebo inak zlyhali.
Záverom článku ešte vyslovím tieto myšlienky. Isto sme každý z nás zažili pocit, pri ktorom ide o všetko, s tým, že teraz alebo nikdy. Táto magická veta presne vyjadruje ten okamih, že to konkrétne sa už nikdy nevráti nazad, než by sme sa ako koľvek snažili, a práve teraz musíme pred všetkými dokázať, čo je vo mne, tú životnú rolu naozaj zahrať dobre. Práve preto má každá minúta svoju nekonečnú cenu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár