Ďalej sú to predovšetkým moje spomienky na niečo veľmi pekné, o čom som sa napríklad už zmienil v niektorom z mojich predchádzajúcich blogoch. Niekedy sa to vo mne všetko akosi zlieva, ak sa mám priznať. Našťastie, tie spomienky sú pekné, a našťastie nie je to nič nepríjemné. Sem tam to vo mne ešte môže vyvolať vlnu akýchsi emócii, ale našťastie, nič inšie som neprežil, to znamená, že na nič bližšie konkrétne našťastie nemusím spomínať, nič mi teda nič nepripomína. Až na jedno miesto.
Nakoľko v myslení a rozhodovacom procese, ktoré som postupne nadobudol jednak cez tieto skúsenosti, povedal by som aj trochu taký odstup, a dať si na niektoré situácie pozor, odstup, zdravý triezvy rozum a kritické rozmýšľanie, uvažovanie v rovine reality, zdržanlivosti, ktorá pomôže človeku prekonať nie jednu bariéru, ktorú má pred sebou ako prekážku, výzvu niečo zdolať.
Jednak v práci a podobne, sa viem celkom ľahko, alebo ľahšie odosobniť, nebrať až tak vážne teda, od mnohých príjemných a menej príjemných situácii pomerne rýchlo. V takých situáciách, nadviažem teraz na pointu môjho blogu viem teda celkom presne rozpoznať, či má, alebo opačne, nemá význam niečo si priať. Či teda človek ostane, v rovine realistickej, či sa zachovám ako realista vždy, aj keby som bol niečím ohúrený krátkodobo, aj keby človek prežil niečo emočné, na čo možno len tak ľahko nezabudne. Či to je v dobrom, alebo menej dobrom.
Či má význam do niečoho možno vkladať nádej, ísť na stopercent, aby napokon sa to neuskutočnilo, a človek je zaplavený akousi sebavinou, sebaobviňovaním, a všetko, čo sa deje okolo jeho osoby, pritom dobre vieme, že keď objektívne a teda nestranne to chceme posudzovať, v ničom isto sme nepoľavili, v ničom sme sa neprehrešili tak, že človek musí za niečie výpady mať nejaké trápenie, alebo výčitky svedomia.
Ktovie, ako by to všetko napríklad pokračovalo, a vyvíjalo sa, keby možno náhoda a zhoda okolností to všetko zariadili inak. Ktovie kde by som bol napríklad dnes. V tomto roku sa mi stali dve také situácie, kedy som sa azda zariadil najlepšie, ako som mohol, ale cítim, že to predsa len nie je všetko.
Dávam si teda otázku, či má význam niečo si priať, či teda sme schopní, alebo menej schopní si priať také, o ktorom dobre vieme, že to všetko je len naša márna snaha. Isto človek bol možno trochu omámený tou predvianočnou atmosférou, ktorá sa paradoxne už vytratila. Včera ako nachsvál išiel som sa večerom prejsť po meste. Všade tma, všade ticho. V podstate to všetko som si dokonale vychutnal a premýšľal som o rozličných veciach. premýšľal som o rozličných udalostiach, ktoré ostali niektoré naplnené, a niektoré nenaplnené, a pravdepodobne takto to aj ostane.
Záverom teda ešte jediný postreh. Či je to dobré? Možno aj. Všetko predsa dokonale nám nemôže vyjsť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár