Buď s niečím vopred napríklad počítam na sto percent, a nepripúšťam si neúspech, alebo vopred niečo napríklad už odpisujem, bez ohľadu na to, aby som si to prečítal možno dvakrát, možno trochu pouvažoval nad tou danou ponukou, ktorú teda aktuálne mám na stole, mylne si mysliac o sebe, že predsa som pevne o niečom rozhodnutý, mám to dobre premyslené, nič ma nemôže predsa prekvapiť, nikto mi nemôže do toho hovoriť. V opačnom prípade, požiadať kohosi napríklad o cennú radu, ktorej nikdy nie je dosť, je azda pre niekoho hanba.
Nie raz som v živote sa staval k obdobným situáciám aj ja, ale to všetko preto, lebo som nemal skúsenosti. nejde o to, či mi mal, alebo nemal niekto vedieť poradiť, či teda som využil naplno, alebo práve naopak premárnil nejakú veľkú šancu, bez toho, aby som si to uvedomil, čo sa práve stalo, o čo možno všetko som v danom čase prišiel, alebo naopak, neprišiel, alebo čo všetko som mohol stratiť, možno som nestratil, a podobne by som mohol menovať takto ďalej.
Azda hanba je pre niekoho, možno doslova ponižujúce, niečo, čo človeka vyslovene umenšuje, možno umenšuje tú jeho autoritu, možno tú jeho vysokosť, alebo neviem presne aké slovné spojenie by som použil. Ako teda hovorí jedno veľmi múdre príslovie, treba radšej dvakrát merať a raz strihať. A mnohí radšej budú strihať dva razy, ale merať len raz, čo je samozrejme logicky celkom nepochopiteľné, ale aj niečo také predsa môže existovať.
Pokiaľ človek nemá reálne uskutočniteľné ciele, nemá význam priať si niečo ťažko uskutočniteľné. Pokiaľ človek nemá chuť, nejakú osobnú ochotu na sebe pracovať, nemá to naozaj význam, pretože naďalej bude stáť na jednom mieste, a okolo seba nebude mať čo ponúknuť. Nebude mať niečo zo seba navyše, čo by mohol povedať, toto a toto reprezentuje moje myslenie, toto som proste ja, toto sú moje méty, ktoré by som raz chcel vo svojom živote predsa len uskutočniť, hoci viem, že možno popálim sa nie jeden krát, hoci viem, že toto všetko pôjde azda veľmi ťažko, ale predsa len môžem dôjsť k nejakému cielu, kde pocítim ten pocit šťastia, že predsa sa mi niečo podarilo, je to niečo ako náplň môjho života, a tu sa cítim proste šťastný.
A práve tu máme skupinu ľudí, ktorá sa snaží v živote plniť presný opak. možno opojený akousi slávou, alebo rečami druhých, pochlebovačných rečí, a podobne, sa nechal zmiasť, a celkom zanechal svoju vlastnú identitu, ktorú predsa len staval možno na svojej celkom isto jednoduchosti, skromnosti, ale jedným dychom by som dodal isto nie plytkosti, pričom ten sklz, rozdiel medzi plytkosťou a jednoduchosťou, skromnosťou je veľmi malý, a hoci tieto pojmy stoja vyslovene v ostrom protiklade, nie je šťastné do nich skĺznuť, upadnúť.
Záverom by som povedal toľko asi. Všetko má svoj význam, len človek častokrát zabudne, že na všetko treba spraviť osobný prvý krok, a nič potom naozaj nie je až také hrozné, ako sa na prvý pohľad zdá byť. Keby to naozaj bolo také hrozné, čo by si mohol povedať nie jeden z nás, konajúci niečo veľmi dôležité, človek by možno azda navždy ostal zavretý medzi nejakými možnosťami, nemožnosťami, možno by tápal, stále by mal nejaké pochybnosti, a nikdy by nenadobudol tú svoju osobnú istotu. Nech sa vám dari.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár