V živote nie jeden krát som sa pristihol aj ja sám pri nejakých megalománskych myšlienkach. Proste na niečo som myslel, a veľmi som po tom túžil. A niekedy až tak, že som si myslel, že postupom času isto sa ma to začne konečne aj mňa týkať. že je to konečne nejaká realita, ktorá bude pre mňa odpoveďou jednak na moje otázky, a jednak, či teda má zmysel niečo si ešte priať. Či už to bolo odo mňa alebo som to počul niekde v spoločnosti, niekto mi niečo rozprával. Na prvý pohľad sa môže zdať, že človek ani presne nevie, či sa má smiať, alebo má plakať, alebo vlastne čo má robiť.
Človek sa bojí niekedy pravdy. Človek sa bojí niekedy pravdy až do takej miery, že ustúpi od svojich požiadaviek a praje si všetko možné iné, než to, ab dosiahol svoj pôvodný cieľ. Zdá sa to neuveriteľné, ale je to tak. Práve preto sa to deje, lebo človeku akokeby na poslednú chvíľu proste dôjde, že na to akosi nemá. Nechcem to hovoriť ako stopercentný fakt, že to takto naozaj funguje, ale na toto som prišiel. Že jednoducho vo svojich požiadavkách trochu popustil uzdu svojej fantázii. A možno až natoľko, že zašiel priďaleko, ale uvedomil si to. Uvedomil si to napriek tomu ,že mu niekto možno dohováral, možno ho niekto od niečoho odhováral, a myslel to naozaj v dobrom, prial mu naozaj len to dobré. Priať dobré je naozaj užitočné, pretože ten, kto nám praje vieme, že ten človek proste je výnimočný ten, že nehľadí len na seba. Nie je egoista, a nehľadí na svoje potreby, ale hľadí predovšetkým objektívnymi a nie subjektívnymi očami, že čo z toho bude mať on, ale ako bude možno obohatená tá druhá stránka. Či jej to bude na radosť, alebo opačne, na zármutok.
Či teda ju to bude tešiť, alebo možno zarmucovať, alebo náhodou spôsobovať len bolesť. Niektorí majú veľmi radi túto krutú hru, kde sa hrá podľa veľmi zvláštnych pravidiel.
Či človek sa nesklame a neklame, či niekto mal možno príliš veľké očakávania, ktoré teda boli viac ako cez čiaru, ktoré boli nad tou pomyslenou realitou, zodpovedala skôr akejsi popustenej uzde fantázii, a človek sa zase nechal niečím nereálnym uniesť. A takto človek má tendenciu myslieť si, že to, čo si predstavuje, je naozaj pravda a realita, hoci to realitou a pravdou naozaj nie je. Možno ten človek nezažil lásku, niečo, čo by mu otvorilo oči a pozrel sa pravdivými očami na tento svet.
Ide o to, že mnohí ľudia možno podľa svojej povahy neznesú jednak pravdu, a neznesú možno ten fakt, že nie sú naozaj ako tí ostantní, ale v podstate to vôbec nie je ich chyba.
Jedno príslovie akési nepísané predsa len spomína v dobrom, že človek môže aj svoj neúspech, alebo nejaký osobný hendikep predsa len pretaviť do príležitosti, kedy tým jednak ukáže svoju pravú tvár, ale jednak aj to, aby sa celkovo predstavil, kým vlastne je. A to všetko sa môže diať vtedy, kedy človek bude úprimný, nebude falošný, nebude nenormálny, ale bude sa snažiť v každom prípade o zachovanie akejsi citovej stability, zachovanie svojich hodnôt, ktoré vyznáva.
Záverom ešte v krátkych riadkoch niečo. V živote sa často stáva, že niekto ortodoxne niečo presadzuje, ale podľa toho nekoná. Nie je to preto, lebo je falošný, on to naozaj myslí tak. Videl som to častokrát aj v spoločenstve, ale možno je to preto, lebo človek niekedy je tak silne prekvapený možno záplavou akejsi emócie, že to inak ani neviem v sebe spracovať, a vyjadrí to po svojom. A je veľmi veľa ľudí, ktorí napríklad dokážu ľudí veľmi zraniť a inak im ublížiť. Práve preto je pre niektorých problém sa otvoriť, a priať si niečo ťažko uskutočniteľné, ktoré v podstate by malo byť samozrejmé. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár