Tak, ako som položil rečnícku možno dosť zložitú otázku, tak možno ešte zložitejšie je dať si na ňu skutočne pravdivú odpoveď.
Čo je môj neúspech, a čo je moje zlyhanie? Môžem vari považovať za neúspech nedosiahnutie niečoho, čo mi možnože nebolo nejako od Boha súdené, a naopak, moje zlyhanie musím vždy vidieť v nejakom katastrofálnom kontexte?
Neexistujú dokonalí ľudia, a myslím si, že ani Boh nechce, aby sme bolo dokonalí. Pretože by sa vytratili rady kajúcnikov zo spovedelníc, čo by bola podľa mňa, ako veriaceho kresťana katolíka pomerne škoda. Pravda je, že takmer všetko beriem viac menej v kontexte čisto spirituálnej rovine. Materialistické prvky veľmi nevnímam, a preto sa z celej sily snažím koncentrovať na duševné sily. Som si vedomý, a je to viac než isté, že na niečo, čo chcem hmotne vykonať, potrebujem súhlas najprv môjho rozumu.
Mohol by som to lekársky a čo ja viem ako povedať, že všetko najprv príde niečo ako nervový vzruch do mozgu, čo si samozrejme vôbec neuvedomuje nik, pravda, a až potom začnem konať. A koľko krát padneš, ver mi, že toľko krát nájdeš silu, aby si s opäť pozviechal z prachu zeme.
Kedy človek objaví v sebe silu? Silu objavíš vtedy, keď potrebuješ prekonať nejaké prekážky. Zistil som napríklad aj v súčasnosti na sebe, že čím viac volovín som porobil za možno nejaký ten čas, tým významnejšie som v niečom pokročil.
Isto sa to stalo aj vám, že ste sa v niečom fatálne pomýlili, že ste niečo proste veľmi zlé spravili, čo presne na daný moment možno znamenalo nejakú morálnu katastrofu. Avšak pravda je taká, že tak, ako to zlé všetko bleskurýchle prišlo, že ste si nestihi uvedomiť ani nejaké dôsledky, tak takou enormnou rýchlosťou ste sa dokázali z toho poučiť, čo vás posunulo veľkou rýchlosťou vpred, že ste sa nestačili poriadne čudovať.
A tak neúspech nikdy nepovažuj za tvoje zlyhanie. Častokrát sa mojím osobným zlyhaním mylne vysvetľuje omyl niekoho inšieho, ktorý proste potrebuje sa zbaviť pocitu viny, pocitu individuálnej neschopnosti.
Na druhej strane priznám sa s jednou zvláštnosťou, ktorú som vybadal na sebe ešte v detstve. Veľmi príjemne ma upokojovalo, keď nejaký môj vrstovník riešil podobné problémy ako ja. Keď napríklad v škole nielen ja jediný som dostal poznámku za nespravenú úlohu, a mizerný pocit bol veľmi znížený, keď v celej triede sa nenašiel človek, ktorý v nejakej písomke spravil rovnaké chyby ako ja.
Vtedy som to pokojne, podvedome mohol zhodiť aj na druhého s mojím ospravedlením, že predsa so na tom nebol celkom najhoršie, nepodarilo sa to mne, nepodarilo sa to aj druhému. Zrazu som cítil ako keby také osvieženie, že nielen ja som ten najväčší tupec na svete, za akého som sa začal považovať avšak len do momentu, kedy som nezistil, že aj druhí sú zrazu v podobnej kaši ako ja. Neúspechom druhým som takto jedným vrzom ospravedlnil, čo sa mi nepodarilo, a zrazu som zistil, že sa mi ľahšie dýcha. Že sa napríklad nepotrebujem pozastavovať nad tým, prečo som to nevedel, lebo som v tom nebol sám.
Nazval som to nejakou kolektívnou spoluúčasťou na nejakej tímovej práci. Je ťažké ohodnotiť individuálne, keď sa jedná o skupinovú prácu. Je ťažko zhodnotiť nejako, či má niekto dobrý úmysel, alebo zlý, či je niekto charakterný človek, či v živote sa snaží len o nejaké dobro, keď vieme, že v spoločnosti existujú skupiny, ktoré konajú v rozpore s dobrými mravmi, a vidíme, že nie celkom slobodne sa v tom rozhoduje človek, ktorý si nemyslí, že je to správne.
Predstavte si situáciu, kde jediný tvrdíte pravdu, a všade naokolo klamú, a vy ste presvedčení o svojej pravde. Nakoniec vyjde najavo vaša spravodlivosť, avšak problém je, že už je neskoro. Vtedy sa cítite ako pán, ako víťaz. Cítite, ako veľmi porástlo vaše ego, a celkom správne. Vtedy akosi viac oprávnenejšie môžem potom považovať druhých za blbcov, pretož jediné, čo bolo ich úlohou bolo pokorne prijať názor druhých, ktorý hneď na začiatku radikálne odmietli, pretože si nechceli dať poradiť.
Je hanba samozrejme, keď silnejší pýta radu toho, ktorý mu je podriadený, avšak uvedomme si, že takýmto skutkom len rastie naša vnútorná sila, zbavujeme sa týmto spôsobom svojej vlastnej egoistickej túžby vlastniť všetko a všetkých naokolo, a týmto sa stávame silnejším, avšak, nie takým, ako chce tento svet, ktorý hrabe a zhrabne všetko pre seba.
Na záver by som povedal takto. Keď niečo chceš akokeby nasilu, a vidíš že pri niekom nemáš úspech, vlastne si vyhral. Nezlyhal si. Ako som spomenul, týmto som sa vlastne oslobodil od všetkého negatívneho, ktoré ma možno prenasledovalo, a čo ma možno malo ešte prenasledovať, a nadobudol som väčší kontext slobody.
Prajem každému, aby sa nenechal znechutiť nejakým neúspechom, a aby sa neskladal, pretože príliš veľa ľudí odchádza z boja len preto, lebo ešte nezazrel horizont slobody, ktorý je ešte dovtedy akokeby zatienený vlastným strachom, strachom možno zo seba samého, možnože strachom z víťazstva, ktorý si ale nateraz nedokáže predstaviť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár