Vreskot000: Mám svoje skúsenosti

Prečítal som si opäť jeden zaujímavý článok s názvom prečo krachujú vzťahy, a pokúsim sa na ne v krátkosti čo to povedať aj z mojej osobnej skúsenosti.

Pravda je, že vo všetkých blogoch spomínam Pána Ježiša a silu sviatostí pochádzajúce z katolíckej cirkvi. Či chceš, či nechceš, nazvi si tento spoločenský jav ako chceš, ale pravda je taká, že bez božieho požehnania, márne sú naše namáhania. Veru.

Vzťahy sú rôzne. Kamarátske, priateľské, v láske. Majú rôznu podobu, a dá sa povedať, že všetky sa dajú charakterizovať niečo ako značne silné puto medzi ľuďmi. Poznáme príbehy, kde su nerozluční kamoši na život a na smrť. Kde dvaja aj cudzí ľudia sú si takí nápomocní, že sa volajú navzájom bratmi. Spoločne zdieľajú mnohé úspechy, neúspechy, spolu sa tešia, radujú, ale spoločne aj smútia, zdieľajú nejaké neúspechy, aby sa takto mnohé veci ľahšie niesli.

Keď berieme vzťah chlapec a dievča, obyčajne preskočí nejaká prvotná iskra. Z mojej skúsenosti môžem povedať, že niektoré vzťahy chlapec a dievča sú založené na čisto kamarátskej väzbe, a nič viac. Veď časom môže vzniknúť aj niečo krajšie. Ale na druhej strane, čo sa má stať, to sa stane, a podľa môjho názoru, nič netreba siliť, a nikoho netreba do ničoho nútiť. Treba sa najprv spoznávať, aby sme takto navzájom vedeli, čo sme zač.

Keď som bol mladý, no neviem ako to mám trefne opísať, snáď niečo ako roky na strednej škole, tak napríklad ja osobne dosť dlho som si myslel, teda až donedávna, že ako chlapec sa jednoducho nedá kamarátiť s nejakým dievčaťom, že to proste nejde. V praxi to v mnohých prípadoch vyzerá tak, že keď sa rozpráva nejaký sympatický chlapec s fešnou kočkou, ihneď z toho, akosi automaticky musí vzniknúť nejaký vzťah.

Zistil som, že je to poriadny omyl. Keď som teraz kus dospelejší, alebo neviem ako to mám nejak nazvať ináč, tak napríklad zistil som, že pekné, opravdivé čisté priateľstvo, je predsa len viac ako láska. Raz darmo, skúsenosti sú skúsenosti. A hoci môj kamarát mi častokrát tvrdil opak, hoci pravda je taká, že mi zle určite nechcel, predsa len som mal tentoraz pravdu ja. Áno, tak je. Som tomu celkom rád. Moja dnešná skúsenosť mi to celkom potvrdila, a dneska som bol šťastný. Veľmi šťastný po skutočne dlhšej dobe. Stretol som sa s kamarátkou, ktorá bola tri mesiace vo Švajčiarsku. Dlho som sa teda s ňou nevidel, a spoznal som sa s ňou už dosť dávnejšie, na jednej kresťanskej akcii, na duchovných cvičeniach. V momente mi ostala akosi v pamäti.

Bol to krásny okamih, kde sme sa zvítali, a pustili sa do reči. Všeličo sme si povedali, veď osobne sme sa tri mesiace nevideli. Pánu Bohu som skutočne ďakoval za tento čas, za to veľmi pekné popoludnie, ktorý som s ňou strávil, a bol som veľmi rád. Išiel som potom na sv. omšu. Stále som myslel na tie krásne momenty, keď som bol s ňou, keď mi bolo dobre. Keď som sa cítil akosi oveľa príjemnejšie, než to bolo v ostatnom čase, keď som častokrát bol toľko v zajatí samoty, a nie a nie sa z toho akosi vymaniť. Mal som dosť deprimujúce stavy, a pravda je, že ako som to spomínal, tak jedine silná viera v Pána Ježiša, Jeho milosť, mocné orodovanie svätých, ktorých som častokrát pri mojich osobných modlitbách vzýval, ma dostali kdesi ďalej. Posunuli ma. Posunuli ma z viacerých hľadísk. Dospel som v otázkach viery. Dospel som v mojich názoroch, v ktorých sa postupne ujednocujem, a vidím, aký nádherný je Boh.

Áno, pravda je taká, že len tomu, kto zvíťazí, tak len tomu dá Pán jesť zo stromu života. Pochopil som, čo znamenajú slová, že všetko zlé je na niečo dobré. Pochopil som, prečo človek musí si sem tam vytrpieť. Azda preto, aby našiel v sebe trpezlivosť, ktorú musí rozvíjať. Aby vedel mlčať a byť ticho, keď do neho narážajú, a ostane na mieste aj vtedy, keď má sto chutí odísť, zdekovať sa, nepočuť a nevidieť nikoho, a uzavrieť sa kdesi do vlastnej citovej izby, kde nevpustí dnu skutočne nikoho. Otázka teraz ale znie.

Je to skutočne šťastie? Musím si predsa povedať, že život ide ďalej, a tak, ako niečo stratím, je to pravdepodobne preto, lebo mám opätovne nájsť niečo novšie. Niečo možno hodnotnejšie, možno omnoho trvácnejšie, také, ktoré bude stabilné. Kde sa už nemusím obávať, a kde si už budem istý, že ma vedie Boh, a že to skutočne mal on pripravený ten podiel, ktorý sa mi teraz ponúkol, a ktorý by som mal zobrať. Je to len pre moje dobro.

Som si skutočne viac než istý, že keď ti niečo Pán Boh akokeby vezme, je to preto, lebo nie si vyzretý, a treba ti ešte čosi zažiť. Nie je to celkom príjemné, ale postupne, ako bude plynúť čas, všetko sa ti bude priamo úmerne, ako keby samo od seba prirodzene vysvetľovať.

A aby som sa vrátil k prvotnej myšlienke, ktorú som načrtol a síce... prečo krachujú vzťahy? Podľa mojej mienky je to preto, lebo veľa očakávame. Preto, lebo príliš veľa chceme brať, a tak málo chceme dať. Nesnažíme sa vidieť aj v bolesti nejaký súvis. Verte mi, všetko toto píšem jedine z vlastnej skúsenosti. Raz príde doba, kedy si to každý z nás všetko v sebe samom prehodnotí, kedy si to každý akokeby uvedomí, a potom sa stotožní s oným biblickým výrokom, ktorý potom pochopí, ktorý spomína... "Budem ťa Pane oslavovať, že si ma vyslobodil, a že si nedovolil, aby sa moji nepriatelia radovali nado mnou. Vyviedol si ma z ríše zosnulých, navrátil si mi radosť, aby som nezostúpil do hrobu..."

Tento odstavec žalmu pre nás môže mať rôzne podoby, dajme si otázku aké...áno, vyslobodil si ma od mojich falošných predstáv. Vyslobodil si ma z pazúrov zlého, ktorý pod pozlátkou krásy ma lákal do svojej pasce, skade by som už nevedel definitívne samostatne uniknúť. Vyslobodil si ma od pochmúrnych myšlienok, že už je všetko stratené, že niet nijakej radosti, že niet svetlého rána, a ty Pane, predsa Ty si moje svetlo, a moja spása.

A keď sa vrátim k odstavcu. Prečo krachujú vzťahy? Nie je to preto, lebo sa častokrát spolieham azda len na seba samého, aký som silný, a ako všetko dokážem zvládnuť? Prečo sa hanbíme priznať, že sme si toho akosi viac naložili na tie naše plecia, než vládzeme sami uniesť? Aby nás nevysmiali druhí keď padneme? V súčasnosti, žiaľ, v každom odvetví života, viac nám záleží na tom, čo povie druhý, než to, aké máme z toho pocity, a stávame sa automatmi na želania druhých... Každý vraví, ako sa máš správať, čo si pokazil, čo si spravil zle, ale len málokto sa pozastaví nad tým, že treba vyzdvihnúť osobnostné kvality jedinca, všimnúť si jeho charizmu, všimnúť si jeho srdce, jeho myslenie.

Prajem všetkým, nech všetko každému vyjde, nech len modlíme sa, aby sme dostali božie požehanie, a nech je každý z nás osobne šťastný, a nech šťastím svojím obohatí ľudí okolo seba.

Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

Mám svoje skúsenosti

2 komenty k blogu

Horúce!