Takže čo približne k tomuto by som mal dodať. Vieme dobre, že človek vo svojom živote podnikne mnoho krokov. Náhlime sa napríklad včas ráno do práce. Niekto pracuje od šiestej ráno, tomuto časovému termínu predsa len som sa zopárkrát vo svojom pracovnom živote dá sa povedať nevyhol ani ja, dokonca ani ako študent. Na ranné chvály sme prichádzali do kaplnky niečo pred šiestou, ideálny čas niečo po trištvrte na šesť, a presne o šiestej ráno boli modlitby ranných chvál, ktoré obyčajne viedol diakon. V čase, kedy diakoni boli tuším niekde na duchovnej obnove, modlitby ako predsedajúci viedol tuším piatak, teda ako najstarší. Dobre si pamätám, čo všetko v tom zhone mi bolo treba stihnúť. Nebolo to jednoduché, ale keď si to pozriem napríklad s odstupom času, čím všetkým konkrétnym napríklad som si prešiel v súčasnosti, alebo nedávnej minulosti, v mojej práci, kde všade konkrétne som pracoval, ako to všetko vyzeralo, čoho som sa obával, alebo možno čomu všetkému som sa najviac tešil, čo všetko som sa stránil, poviem si, že áno...
Bola to minulosť, ktorú proste neriešim. Ako spomína pieseň od Elánu, niekedy som ich veľmi rád počúval, ešte sa k tomu vrátim, pravda je taká, že spomienky nezotrieš tak ako rúž. Myslím si, že daný spevák, neviem presne kto konkrétne je autor textu tejto piesne, ale v podstate je to jedno, pre mňa to pôsobí tak, že ten človek proste musel niečo zažiť také silné niečo emočné, že ho to tak zasiahlo, že mal potrebu to napísať do textu piesne presne preto, aby to nechal možno ako svoj duchovný testament, ktorý si stále proste bude niečím na niečo spomínať, ktoré bude v jeho mysli, v jeho myšlienkach ako niečo, čím si prešiel.
Čo všetko ho postretlo, čo všetko možno ešte zažije, ak si sprítomňuje svoju minulosť, či to v ňom nechá nejaké stopy. Podľa mňa určite. Neexistuje podľa mňa človek, ktorý by sa nedokázal na niečo dobré, alebo menej dobré jasne rozpamätať vo svojom živote. A možno tak, že spomienky proste občas bolia, aj keď nie jeden si to nedokážeme dobre priznať.
Toto všetko bol jeden možno smútok, ktorý som aj ja zažil, a ktorý možno neminul ani teba, ktorý čítaš tieto riadky. Pretože naozaj svoju cestu múdrosti môžeme odmerať smútkom, ktorý sme si prešli.
Mnohí ľudia sa smútku vyhýbajú, pretože má celkom isto zvláštnu príchuť. unáša to človeka do nejakej nostalgie, že všetko by som ešte raz chcel prežiť, ale možno niečo chcem spraviť azda o čosi výnimočnejšie, ako som spravil možno onoho času. Všetko si proste predstavujeme inak, ale problém je, že si nepredstavujeme to všetko tak, ako mi to vykresľuje daná realita. Niekto práveže, ako keby nachsvál si chce niečo stále sprítomňovať.
Dobre mi bolo, kedy som sa celkom náhodou stretol s jedným známym, s ktorým som sa síce videl približne nedávno, ale dlhšie sme neviedli nejaký zmysluplný dialóg.
Záverom čo poviem. Nechcem sa vracať do minulosti len preto, lebo viem, že som v niektorom okamihu proste nebol šťastný, aj keď som si myslel, že je to tak. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár