Dobre vieme, že niekedy sa dostávame v našom živote do takého stavu, kedy niečo milujeme, ale potom to z celého srdca neznášame. Dobre to poznajú možno čerstvo rozídené dvojice, kde ešte stále to hýri nejakými nezodpovedanými otázkami spred nedávnej minulosti, kedy ešte ani oni sami neveria tomu, čo sa vlastne udialo, a prečo sa muselo udiať to, čo sa udialo. Znie to na prvý pohľad ako filozofická otázka, ale ono to naozaj aj tak je.
Môže to celkom reálne byť dôsledok toho, že človek proste žil len pre prítomnosť. Je mi viac než jasné, že človek, ktorý sa veľmi dobre cíti v spoločnosti milovanej osoby, ako som to zažil, chce, aby ten dojem, proste to všetko trvalo večne. Teda v skratke poviem asi toľko, že to, čo som prežil v spoločnosti niekoho, na kom mi naozaj záležalo, by som chcel, aby to tak bolo stále. Dobre vieme, že to možné nie je. Dobre vieme, že človek proste potrebuje byť aj sám, ale nie je pravda samota ako samota, to azda dobre vieme, poznáme to. Ako to myslím.
Mne osobne samota vyhovuje. Na jednej strane človeka deptá, že niečo musí riešiť napríklad osamote. Úplne celkom sa mi to nestalo, nakoľko len raz som vyskúšal prácu v zahraničí, ale moc sa mi nepáčilo, a potom som si našiel doma omnoho lepšiu prácu. Zarobil som v podstate presne toľko, koľko by som dostal tam, navyše som bol rád, že som nemusel nikam extrémne ďaleko cestovať. Človek takto má aj nejaké náklady a čím je ďalej od domu, tým môže celkom reálne byť človeku clivo, samozrejme závisí to aj od okolností, kedy človek si predsa len postupom času na niečo navykne, potom sa ten jeho duchovný status akosi vyrovná, príde mu to úplne normálne. Stále hovorím, že všetko je len zvyk, a teda na všetko sa dá zvyknúť.
Čosi také mi prebehlo v hlave, keď piatok som bol v bystrici, a napoludnie presne som šiel do kostola, kde sa koná vždy na poludnie omša. Rozmýšľal som o veľa veciach. Bol som vyslovene nadšený, že vprostred mojich povinností som si našiel čas, aby som do toho kostola zašiel, a navyše sa tam konala svätá omša.
Rozmýšľal som na nej nad všeličím, aj nad minulosťou, ale najmä som prosil Boha, čo v podstate mám robiť v budúcnosti. Čo mám robiť nie že v budúcnosti, ale čo ma čaká a možno neminie v najbližších týchto dňoch, v prítomnosti, čo všetko teda zažijem. Čomu sa napríklad nevyhnem, čo všetko vykonám, či to bude dobré, správne, či to bude s chybami. Či si môj omyl niekto všimne, alebo to ostane nepovšimnuté.
Vystanoví mi teraz jedna otázka, ktorá ma znenazdajky napadla, môže sa to teda týkať každého jedného z nás, a síce. Či niekomu napríklad bude na mne záležať azda rovnakým metrom, ako mne záleží na tom druhom. Toto je otázka, ktorú si môžeme položiť každý sám za seba. Či bude schopný niekto tak rozmýšľať nad niekým, ako som ja rozmýšľal toho času nad ním. Či to všetko mi bude aspoň raz v živote opätované, alebo celé je to o tom, že človek proste si sčasu na čas robí predsa len chybné ilúzie, falošné predstavy, pričom naozaj úmysel môže mať ten najlepší.
S tým všetkým človek sa musí vyrovnať, pokiaľ chce, aby naozaj minulosť z jeho života definitívne zmizla.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár