Ako som niekedy spomenul, sú dve podstatné rozdiely, ktoré definujú osobu, a osobnosť. Osobu ako individuálnu podstatu rozumovej prirodzenosti, je to definícia, ktorú celkovo nerozumiem ani ja, ale na filozofii som sa to mechanicky naučil, že osobnosť je v podstate suma všetkých psychických osobitostí, ytvárajúcich individualitu jednotlivca.
To sú trochu ťažšie definície, ale pre úplnosť, som to tu naznačil. Ako to teda súvisí s mojím neskorým nedeľným blogom.
V našej spoločnosti vnímame aj na poli duchovnom, aj svetskom dve dimenzie, ktoré sa navzájom vyčleňujú, pôsobia proti sebe ako dva protipóly, ktoré sa nikdy nebudú priťahovať. Sú to akosi dve rozdielne podstaty, ktoré spolu nikdy nesúvisia a ani nebudú súvisieť.
V živote je normálne, že človek si vytvára isté vzory, podľa ktorých chce žiť. Vidí napríklad vzor svojich rodičov, a dieťa ich akosi prirodzene napodobňuje, je to aj správne, veď koho iného by malo napodobňovať ak nie svojich rodičov, teda tých najbližších, ktorí sú neustále v kontakte. Postupom človek ako dozrieva, rastie, starne, vyvíja sa, a mohli by sme menovať ďalšie atribúty ale predovšetkým v psycho vývine vidíme, že človek proste začne akosi odmietať to, čo doteraz prijímal ako samozrejmosť. Je to nie ľahká tematika, a píše sa mi o nej trochu ťažšie.
Je otázka, čo všetko je minulosť. Je otázka, čo všetko je prítomnosť, nakoľko vieme, že napríklad aj priebeh písania článku je v podstate minulosť a prítomnosť zároveň, Už sme napísali úvod, píšeme odseky, teda je to minulosť, ale ten záver, a pridanie článku proste ešte nie je úplné, ešte sa na to čaká. To by sme mohli teoreticky označiť ako súčasnosť. Zamyslel som sa nad tým, že čo vlastne je súčasnosť. Minúty ubiehajú, sekundy plynú, ako to teda máme vnímať? Ťažko takto povedať.
Človek si mnohokrát sprítomňuje to, čo bolo. Nenechá to proste odísť len tak, ale čo je niekedy horšie, alebo by som to nazval zvláštnejšie, sprítomňuje si niekedy svoju budúcnosť, čo všetko by chcel zažiť. Sprítomňuje si proste niečo, čo je nereálne, čo ešte neprežil, a teda je otázka, či to človek prežije. To všetko by som mohol nazvať súhrnným pojmom ako naše predstavy, ktoré teda budú, alebo nebudú nakoniec realizované, uskutočnené.
Človek sa stráni a bojí budúcnosti ale to len preto, lebo nemá vysporiadanú minulosť. Nemusíme mať na mysli niečo, čo je tragické, katastrofálne, ale to, čo je pre človeka prirodzené. Mať strach je prirodzená vec, ktorá zároveň vychováva človeka k opatrnosti, miernosti. K lepšiemu využívaniu všetkých potrieb, ktoré mám aktuálne k dispozícii, ale čo ja najhlavnejšie, predsa to, že človek si to má vážiť.
Ak by som ešte celkom na záver chcel opomenúť asi toľko, že človek si má vážiť aj nepriaznivé okolnosti svojho života, ktoré častokrát pripomínajú jedno jediné. Nie som sám, kto si nevie dať rady, a takých je veľa.
Záverom poviem a zdôrazním to, že mnoho ľudí si neváži hodnoty, ktoré niekto vytvoril pred nimi, a preto naša spoločnosť tak vyzerá, ako vyzerá.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár