Per ardua ad astra. V preklade to znamená, cez prekážky ku hviezdam. Dosť dlho som nechápal tento výrok, ale musím uznať, že je veľmi jedinečný a geniálny, a som veľmi rád, že ma to napadlo,a preto by som teda sa pokúsil na tento výrok napísať v krátkosti moju osobnú recenziu.
Mnoho ľudí, a to sa musíme priznať všetci, sme viacerí dosť leniví. Prejavuje sa to tak, že na všetko máme argumenty a akési výhovorky, prečo by sa niečo nedalo spraviť, prečo niečo musím, prečo sa mi nechce. Obyčajne teda máme x milión výhovoriek, a všetko samozrejme aj tak ostane po našom. Prípadne, keď sa do niečoho pustíme nasilu, proti našej vôli, vonkoncom sa s tým nestotožníme, ani to pre nás nič viac obsažne nezaujíma.
Mnohí nechápeme, že prekážky nie sú tu pre to, aby nás zlomili, ale preto, aby nás spevnili. Všetko samozrejme závisí od uhla pohľadu.
Ak sa na prekážku pozrieš ako na osobné obmedzenie, potom samozrejme to pre teba bude znamenať aj osobné obmedzenie. Proste ťa to otravuje, a musíš to prekonať len preto, lebo to musíš. Niečo ako školu, ktorá v podstate je povinná, pretože chceš niečo dokázať, možno len preto, aby si splnil kohosi prianie, pričom to vôbec neznášaš.
Práve preto synonymom pre toto všetko je vytrvalosť. To je vlastnosť, ktorú by sme mali mať vo všetkom. Ak sa vrátim k nadpisu tohoto blogu, spomenul by som v krátkosti toto.
My nemusíme nič. Ale človek, ktorý nechce prirodzene mentálne zakrpatieť, ktorý proste len chce... nič viac, len chce, ten toho dokáže.
Spomínam si na to, koľko krát som musel prosiť, aby som niečo dostal, a aj tak som to nedostal. Už som takmer prestal dúfať, pretože sa to ťahalo veľmi dlho. Náplasťou a veľmi slabou boli akési podiely na dielčom úspechu, ktoré ma síce osobnostne formovalo, ale vôbec ma to nenaplňalo. Nebol som šťastný, hoci som vedel, že ten celý jeden neúspešný príbeh proste musím v sebe akosi prelomiť, a pevne som veril, mal som jednoducho nádej, že proste sa toto pominie, a budem raz naozaj šťastný.
Veril som, a moja viera sa proste premenila na poznanie. To prinieslo aj pocit akéhosi oslobodenia spod tej ťarchy, ktorú som niesol sám, a ktorej som sa čiastočne nevedel zbaviť, a veľmi ma to trápilo. Mnohí máme kadečo v sebe, čo nás proste nenapĺňa, a preto to aj tak vyzerá, ako to vyzerá. Sme nespokojní s platom, s našim pracovným zaradením, ťažko nám možno padne, že napriek napríklad uvediem niečo také, ako napriek našej lepšie významnejšej kvalifikácii robíme podradnú robotu, hoci by sme hravo možno zvládli aj náročnejšiu prácu, než aká je nám momentálne zadaná, ale proste situácia je taká, aká je, a my nemáme proste na výber, a tým pádom aj s tým horším sa ako tak musíme uspokojiť, proste ako som spomínal nemáme na výber.
Na záver spomeniem toľkoto. Toto všetko sú prekážky, ktoré v konečnom dôsledku ťa neskoršie dovedú k naozajstným hviezdam, len človek musí byť trpezlivý, a to je niečo, čo nie každý dokáže, a vzdá to ešte pred cieľom. To je niečo ,čo mi reálne pripomína moja viera, že len akousi usilovnosťou prídem na to, že mnohé prekážky proste majú veľký význam, hoci to nemusí samozrejme vyzerať tak dokonale a ideálne, ako sa to na prvý pohľad zdá.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár