Prednedávnom, ako to dokazovali moje statusy, som sa začal pravidelne venovať športovaniu. Nie žeby to tak nebolo v minulosti, a je otázka, čo všetko obnáša športovanie je v priamom alebo nepriamom chápaní. Nespomenul som to preto, lebo som sa chcel niečím pochváliť, ako mi to nedávno bolo vykričané a podobne, ale to neriešim. Ide mi o to, že zmeniť vo svojom živote pohľad na tento svet je oveľa dôležitejšie, ako si myslíme.
Zmeniť teda tento svet nie je len otázka uvedenia teórie do praxe, ale skôr otázka spočíva v tom, či máme motiváciu niečo dokázať.
Je smutné, že mnohí si s konaním dobra spájajú len to absolútno. Niečo si teda predsavzám v svojom vnútri. Niečo prijmem niečo neprijmem a teda ho radikálne odmietne, čo ide proti môjmu jednak svedomiu, čo ide proti môjmu presvedčeniu a podobne. Teda niečo dokonám, a neexistuje vec, ktorú by som nedokončil do úspešného konca, a všetko iné vylučujem.
Je smutné, že človek všetko, čo chce dosiahnuť, musí stále niekomu niečo dokázať, a pričom niekedy nejde o nič. je prirodzené, že niečo sa mi nevydarí, a možno prežívam aj smútok.
Minule som sa rozprával s jedným človekom o tom, že v živote je dôležité z hľadiska formovania svojej osobnosti zažiť aj smútok. To, čo človeku je nepríjemné. Mnohí tento stav odmietajú. Je potrebné si uvedomiť, že tak, ako človek chce prežívať v istote a radosti svoj život, smútok spolu s radosťou predsa len patria k sebe ako dve neoddeliteľné nádoby. Smútok tu nie je preto, aby nás ničil, ale preto, aby nás posilňoval v správne fungovanie našej duchovnej podstaty, že človek raz zažije dokonalú harmóniu, že všetko v podstate raz bude fajn, ale nebude to teraz.
Možno som to pojal trochu extrémne, ale stanovil som si pre mňa dovtedy nereálnu hranicu, ktorá sa ale naplnila, prekonal som 500 klikov, po sériách samozrejme, v ktorých som si dal minimálny oddych. Chcel som zistiť jednu vec. Nevedel som, kedy mi vypne telo so silami, ale chcel som vedieť, aký je to pocit prekonať samého seba. Musím povedať že je to úžasný pocit. Viacerí totiž sa chcú prekonať v niečom len preto, lebo chcú odohnať možno negatívnu energiu, ktorú cítia, alebo zahnať smútok za niečím, čo prekonali. A človek to, čo cíti psychicky, možno najlepšie vyjadri fyzicky. To som vykonal aj niekoľko sekúnd počas písania tohoto odstavca, aby som teda teóriu okamžite spojil s praxou, aby som o niečom len nehovoril, ale aby som to dokázal.
Možno si povieme, ale ako to dokážem. Nejde mi o to. Ako píšem, každý v sebe máme motiváciu niečo dokázať, ale nie každý je k tomu pozitívne priklonený. Niekto cíti vo svojom živote akési zaznávanie, miesto toho, aby ho niekto konečne pozdvihol na nejakú úroveň, aby si ho konečne už všimol. Prečo to spomínam?
Taký človek, ktorý je v tomto potláčaný, mí tendenciu odmietnuť to najlepšie, ktoré sa mu dostane možno v čas, kedy to on sám ani nedúfal. Taký jedinec síce nie je zúfalý, celkom isto je to silná osobnosť, pretože prekonať niečo hraničné s tým, že to beriem s nadhľadom, ale vnútri cítim veľký smútok si vyžaduje
Niekto zažil už toľko sklamaní, že najradšej by z niekadiaľ ušiel, aby ho neprenasledovali zlé a mrzuté spomienky, zážitky, ktoré neznáša. K tomuto všetkému mi vystanoví jedna logická otázka. Kto sa rád vracia k niečomu, čo mu je vyslovene odporné? Ale veľa ľudí sa bojí priznať že niečo už proste nechcú, a stále to prijímajú do života ako fakt. Prirovnal by som to k tomu zmýšľaniu, že niekto síce je si vedomý, že realita, ktorá ho obklopuje je fajn. Ale v myšlienkach vracať sa na jedno a to isté miesto je možno ešte lepšie. Je paradoxné, že človek si týmto stavom dokáže privodiť napríklad strach, ale zároveň mu môže teoreticky priniesť upokojujúci pocit, že takouto premenou, procesom transformácie osobnosti sa môže posunúť na nový level zmýšľania, za ktorý raz predsa len bude vďačný, hoci to v počiatočnom štádiu veľmi bolí.
Ako fakt, v tom zmysle, že ešte to neprekonali, a nedokážu sa s tým vyrovnať, preto že je to ťažké. Ktoré sa snaží silou mocou vymazať vo svojej pamäti, čo sa ale nikdy nepodarí. Čo sa raz dostalo do pamäti, to nevymažeš nikdy. Nie je to možné. Myslím si že len liečba elektrošokom to dokáže takmer na stopercent odstrániť, ale to samozrejme nikomu neodporúčam, nakoľko som o nej len počul, ale nemám o nej vedomosti, aj keď reálne jestvuje.
Človek má vítať každý jeden deň s elánom, nie preto, aby nedal na sebe znať, že ho niečo trápi, ale preto, aby si uvedomoval silu a dôstojnosť svojej osobnosti, a to sa spomína málokedy a málokde. Zamyslite sa nad tým.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár