Vieme dobre, že je veľmi dobré vytvárať si niečo, čo je idealistické, čo je na prvý pohľad akési ideálne, ktoré teda nemusí mať ďaleko od reality, ale je problém ho uskutočniť. Problémom ho uskutočniť najmä preto, pretože človeku od nepamäti sú kladené množstvo prekážok, a to najmä v tom čase, kedy chce niečo dobré a užitočné spraviť. Dobre vieme, že keď na niečo sa teda vyslovene tešíme, niečo si naplánujeme, nie vždy to vyjde. Pripadá to ako kontrast, ktorý môžeme prirovnať k tomu, že v podstate všetko zlé je na niečo dobré.
Nechcem teraz samozrejme všetko vidieť len v nejakých negatívnych nepriaznivých súvislostiach, kedy hľadáme možnosti, ako niečo spraviť dobré, lepšie, niečo vylepšiť, niečo zrenovovať, niečo proste opraviť to pokazené, ktoré si teda vyžaduje istý druh námahy, nejakú renováciu a podobne.
Mierumilovné spolužitie predsa nie je nejaká utopistická snaha o niečo, čo sa nikdy neuskutoční, a práveže my sa máme snažiť o pravý opak. O to mierumilovné spolužitie, aby človek bol vyslovene jedna duša.
Nie je azda nič horšie, a myslím si že každý mi dá za pravdu, pokiaľ človek neustále má s niekým nejaké spory, nejaké zvady, ktoré ako vieme, častokrát nemajú konca kraja, a majú podobu akejsi vojny, neustálych narážok. Človek v podstate nikdy sa necíti akýsi slobodný, a cíti, že ho sputnáva všeličo možné. Necítime slobodu, cítime, že musíme sa možno strániť pohľadov od tej danej skupiny, voči ktorej nie sme priaznivo naklonený, a deje sa to teda buď z našej, alebo z opačnej strany. Možno z našej strany je nejaká snaha o akúsi nápravu, o možno čosi lepšie, ale vieme dobre, že nie vždy sa to dá. Ja osobne to práve teraz akosi zažívam, aj keď nedávam tomu nejaký veľký význam.
Proste beriem to tak, že to je tak. Aj týmto čímsi podobným je dobré, vyslovene ak sa mám tak vyjadriť, je dobré, kedy si človek niečím takýmto proste prejde, nie preto, aby to človeka akosi dorazilo a neviem ešte, ale to, aby jednak spoznal predovšetkým seba samého, čo je podľa mňa akýsi základ, a aby spoznal aj toho druhého, o ktorom teoreticky môže mať do onoho času celkom isto skreslené, nepravdivé informácie. Môže teda sa mu zdať, celkom mierumilovný, normálny, pričom to vôbec nemusí byť pravda pri nejakej osobnej konfrontácii. A zase naopak, môže to byť v niečom agresívny, v niečom teda sa nám môže zdať ako mimoriadne nepríjemný, a pričom to nemusí byť zase pravda, pretože osobný dojem častokrát klame, skresľuje realitu práve na obraz, aký v podstate neexistuje.
Mierumilovné súžitie je možné aj vtedy, kedy človek sa postupne akosi otvorí, a dá sa spoznať, ale niečo si nechá akosi pre seba. Možno sa mi to len zdá, ale vidím aj na sebe, že niekedy človek akosi sa priveľmi otvorí, priveľmi sa dá spoznať, a proste tá odozva, a musím povedať, častokrát v tých záporných, negatívnych kontúrach predsa len nenechá na seba príliš dlho čakať.
Za toto všetko človek niekedy môže akosi poďakovať rôznym nerestiam, ktoré trápia človeka, celkovo našu spoločnosť, ako napríklad celkom isto by som spomenul také typické malomeštiacke zmýšľanie, o ktorom som sa napríklad zmienil v časti blogu o kultúre a literatúre, a v podstate je to tak.
Ten pravý slovenský literárny realizmus v podstate zachytával všetko to, čo bolo reálne, prítomné v danej skutočnosti, čo sa naozaj stalo, so všetkou tou pravdivou charakteristikou, a musíme priznať, že v podstate inak tomu tak nie je ani v súčasnosti.
Záverom by som spomenul to, že človek má mať predovšetkým realistický pohľad na svet, v ktorom si nebude vytvárať ideálne obrazy, a bude dbať predovšetkým na to, aby bral všetko s odstupom a nadhľadom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár