Nie je to príjemný pocit, keď sa človek pokúša na niečo zabudnúť. Môže byť neúspech v práci, v škole, a podobných odvetviach, a dosť ťažko sa to znáša, pretože človek na to zlé akosi intenzívnejšie a empirickejšie spomína, ako na to, čo bolo príjemné. Najmä sa to stupňuje vtedy, keď jednoducho nenesieme nejaký stopercentný podiel viny na našom neúspechu. Potom nás taká vec dosť trápi.
Nechci zabudnúť. Je to prvá rada. Dosť dlho som si myslel, že keď človek chce na niečo zabudnúť, tak sa mu to aspoň po čase podarí. So zvedavosťou ešte pred nejakým časom som si nevedel dostatočne celkom predstaviť, ako je možné, že niekomu aj po niekoľkých rokoch ustavične behá po rozume jedna osoba.
Isto ho to do života príjemne či azda menej príjemne nejakým spôsobom zasiahlo a poznačilo. Poznáme rôzne spomienkové predmety na niekoho, kto už azda ani nie je medzi nami. Alebo na toho, či tú, s ktorou sme strávili príjemný čas, a predsa to skončilo, pretože to osud tak zariadil. Alebo to Pán Boh tak zariadil, a oslobodil nás od niečoho možno veľmi zlého, v čom sme nemali ani tušenia.
Keď čítam blogy od niektorých užívateľov, javí sa mi, ako keby nemali odvahu prijať seba samého, a ukazujú sa mi tu dva extrémy. Buď sa jedná o vysoké sebavedomie, alebo vlastné sebaobviňovanie za niečo, začo určite dotyčný nemôže, a len skutočnou nešťastnou náhodou je všetko v súčasnosti tak, ako je.
Nikto nemá rád nepríjemné spomienky na minulosť. Je možno otrepané písať a spomínať, že všetko zlé je na niečo dobré. Avšak uvedomme si jednu vec. Keby sme nezažili niečo zlé, to, za čo fakt nemôžeme, a máme zlú skúsenosť s ľuďmi, naozaj by sme boli v súčasnosti na takej dobrej úrovni, v akej sa možno nachádzame?
Životná múdrosť starších ma výrazne ovplyvnila, a môžem povedať, že v mnohom mali pravdu. Nepočúvalo sa to ale ľahko. Myslím si, že čím skorej sa budeme modliť, aby nás Pán Boh vyslobodil z nejakého marazmu, tým, azda podľa matematickej priamej úmere... mali by sme sa z toho dostať. Avšak teória je jedna vec, a prax je druhá vec. Veľmi pomáha, ak si zamestnáme myseľ niečím užitočnejším, a takto sa výrazne budeme posúvať vpred.
Napríklad. Zahoďme staré spôsoby myslenia a otvorme sa novým možnostiam. Avšak pravda je taká, že ak sme trebárs aj v ranom detstve niečo nepríjemné zažili, tak určite nás to v niečom poznačí. Napríklad môžeme mať znížené sebavedomie, o ktorom som už tu písal. Na druhej strane fakt nechápem tento životný kolobeh, a tiež, síce píšem aké mám pozitívne skúsenosti s mojou vierou v Pána, avšak, pociťujem dosť ťažké skúšky. Neuspokojuje ma napríklad, že robím za polovičný úväzok, pretože ten sa mi tento mesiac končí, a neviem sám čo ďalej. Mnoho mladých ľudí musí riešiť skutočne kadečo, a pravda je taká, že len málokto vidí perspektívu do budúcnosti v nejakých svetlejších farbách, lebo ináč sa to nedá.
Už dávnejšie som písal, že môžeš byť neviem aký múdry, keď všetko je len teória a prax je inakšia. Súvisí to s minulosťou. Vytvorme si nové priateľstvá a nasilu zabudnime na staré, čo nás trápilo. Pochopil som aj ja, že mnoho vecí síce mi dalo veľa, ale nemalo absolútne zmysel, pretože skutočne život je veľmi krátky na to, aby som sa ustavične musel trápiť nad niečím, čo ma bolí, a neradovať sa z toho, čo mám okolo seba, hoci ten mal kúsok dobra je žiaľ v tejto falošnej spoločnosti, kde každý len myslí na seba, nik nemá na nikoho čas, je len skrytý, je úspešne potlačený, veď ľudia si závidia skutočne všetko...
Prečo sa netešíme aj z úspechu druhého, ale len závidíme? Môže samozrejme za to aj to, že sa nám nedarí. A teda závisť nie je len závisť, je tam aj odpor voči druhému. Je tam skrytá bolesť z nejakej zlej skúsenosti z minulosti. Vytvára v nás nejaký blog, ktorý žiaľ sa často snažíme niečím iným potlačiť, ale on sa neustále vracia. Verte mi, píšem z mojich pocitov. Keď niekto robí druhému ustavične len zle, vysmieva sa mu, zatiaľ čo on sa má veľmi dobre, nič mu nechýba, teší sa svojej sebestačnosti, myslí si, že aj druhému sa takto žije, a keď to nie je pravda, hľadá dôvody, ako to takémuto človeku neustále pripomínať, neustále ho zhadzovať a pripomínať mu akúsi neschopnosť, pričom opak je častokrát pravdou.
Sväté Písmo mi spomína udalosť. Zástup, ktorý sedel okolo Neho, Mu povedal: Ajhľa, Tvoja matka a bratia i sestry sú vonku a hľadajú Ťa. A On im odpovedal: Kto je moja matka a moji bratia?A poobzerajúc sa po tých, čo sedeli okolo Neho, povedal: Ajhľa, moja matka a moji bratia! Lebo kto činí vôľu Božiu, ten mi je bratom aj sestrou aj matkou.
Toľko biblický príbeh na záver. Častokrát nám neostáva nič inšie, len dúfať v lepšie. Aj keď je to veľmi ťažké.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár