Dočítal som sa, že partner nie je vlastníctvo, alebo pravá láska odpúšťa všetko. Dočítal som napríklad teraz túto myšlienku. A síce. Akonáhle sa začínajú pochybnosti, tam končí aj láska a vzťah, možno nie hneď, ale časom určite.
S určitosťou môžem povedať, že tento výrok je pravdivý, ale nemusíme ho vždy spájať len s nejakými vzťahovými problémami, ale kľudne to môžeme povedať aj o nás a našich priateľoch. Skutočne stoja pri nás, a vyjadrujú nám svoju solidaritu, alebo je to len nejaká pretvárka a lacná faloš, ktorá si myslí, že nám niekto preukazuje nejakú milosť.
Radšej budem sám, možno aj trošku osamotený, ako keby som mal byť obklopený ľuďmi, ktorých sa vlastne bojím. Nie však tým, že mi môžu nejako fyzicky ublížiť, skôr naopak. Pravda je taká, že nie je dobrý spoločník človek, ktorý viedol akýsi samotársky život.
Tiež by som sa tu dotkol problém v spoločnosti, za ktorý títo ľudia v podstate ani v najmenšom nemôžu. A to je to, že nemali súrodenca. Keď sú jedináčikovia. Takíto ľudia majú až prílišné sklony prisvojovať si všetko, čo im vlastne nepatrí. Verte či neverte, ale žiaľ, takto to funguje. Mal som mnoho ľudí takto pozorovať, ktorí nemali súrodenca, a teda tým pádom všetka pozornosť bola samozrejme najväčšmi koncentrovaná len na nich.
Sú títo ľudia naozaj šťastnými, alebo žijú v nejakom zakomplexovanom svojom svete? Nevravím, pravda, že všetci sú rovnakí, a určite sa aj tu nájdu pisatelia, ktorí nemajú súrodencov. Tým pádom nikoho sa nechcem dotknúť, ale ako píšem... je to moja vlastná skúsenosť.
A práve človek, ktorý sa nemusí s ničím deliť, nikdy nemusel nikomu nič nezištne podarovať, ten kto nepoznal z detstva ten hravý spôsob súrodeneckých mini hádok, akési zdravé konkurenčné súrodenenecké výmeny názorov, sem tam nejaké detinské vzbury, a následné bratské udobrovania... taký len ťažko pochopí v živote, že aj odpúšťať treba. Že treba si aj zahryznúť do jazyka, a že ten posledný dielik fajnej čokolády či nejakého výnimočného pokrmu bude nielen pre mňa užitočný, ale taktiež pre môjho súrodenca, na ktorého s tým kúskom jedla pomyslím.
Čo je krajšie ako rozdeliť sa? Ako vidieť odlišnosti môjho pokrvného brata či sestry? Áno, mám staršieho brata a preto to viem, a je mi to vlastné.
Práve takéto jedináčkovské typy častokrát budú, alebo majú problémy vo vzťahoch. Majú problémy s opätovaním lásky. A najhoršie je, keď je niekto rozmaznaný, pretože aj v tomto platí to staré známe pravidlo, že vek je len číslo, a takýto jedinec sa hravo dokáže vtesnať aj po mnohých rokoch do pocitov, kedy bol ešte malý, kedy skutočne všetka pozornosť bola koncentrovaná len a len na neho, kedy mal všetko, na čo si len spomenul a čo si len zažiadal, a nemusel sa s nikým o nič deliť, všetko mal automaticky pre seba.
Bude vedieť dať aj tomu druhému potom v takej istej kvalite tie dobrá, tie radosti, toľko lásky, ktoré mu preukáže po nejakom čase jeho partner, partnerka? Alebo nebude vedieť zrazu prijať tú situáciu, že už sa musia s niekým o niečo podeliť? Nebudú sa vedieť vcítiť, a bude im to srdečne jedno, ako sa cíti pri nich ten druhý, ktorý je vlastne obeťou?
Partner nie je všetko, a pravá láska odpúšťa všetko. Avšak uvedomme si, či našu nezištnú lásku dotyčný skutočne potrebuje, a či sa nerozdávame akosi skutočne omnoho viac nezištnejšie, než si zaslúži. Otázka je, či on potrebuje toľko lásky, toľko náklonnosti, toľko akejsi prirodzenej pozornosti, akej sa mu dostáva. Nie vždy je to tak, a nepíše sa to ľahko. Isto aj vy poznáte tieto životné momentky, kedy ste zarazení, prekvapení nad konaním, často nezmyselným, práve takéhoto človeka.
Avšak potvrdzuje sa pravidlo, že tichá voda brehy myje, a nie každý, kto ma tichú a navonok nekonfliktnú povahu takým aj naozaj je. Radšej sa konštruktívne povadím, a poviem si svoje s rovnako temperamentným ako som ja, ako keby som mal sa pokúšať o niečo, čo nemá význam. A že pravá láska odpúšťa všetko? Určite, otázka ale je, či dotyčný je hodný o nejaké moje odpustenie, o nejaký podaný výkon pretavený do formy obety.
Nikdy by som si pdobné myšlienky nedovolil povedať, keby som to nezažil na vlastnej koži. Každý má síce svoju hodnotu, to áno. Otázka ale je, ako chceme na sebe pracovať. Či nám je výhodnejšie byť dobrým len vtedy, kedy to nám osobne vyhovuje, alebo budeme chlapmi, resp. budeme si stáť za svojím aj vtedy, keď sa musím v niečom priprieť takom, čo mi nebude nejako po vôli, alebo po chuti.
Na záver čo povedať? Nik nemôže za to, akú má genetickú výbavu v sebe, to je pravda, avšak nič mi nebráni, aby som sa vnútorne nerozvíjal, a aby som sa nesnažil deň čo deň ísť za svojím cieľom, a prosiť o dar empatie, aby som zistil, ako sa cítia aj ostatní ľudia, a nie všetku pozornosť len sústrediť na seba, a zaoberať sa len sebou samým. Od takého človeka budú priatelia len bočiť. Akonáhle sa začínajú pochybnosti,tam končí aj láska a vzťah, možno nie hned, ale časom určite.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
zdegenerovana
21. 10.októbra 2012 13:47
asi tuším o ktorý blog ide sú rôzne druhy lásky, a tá kedy ti je jedno čo dostávaš naspäť je tá pravá, vlastne ten človek ani nepotrebuje by s tebou aby si ho miloval, ty chceš len jeho šťastie. To sa ťažko vysvetluje,nemusí ísť práve o vzťah, je to niečo väčšia ako tá klasická partnerská láska.
Napíš svoj komentár