Nedá mi nezapojiť sa do tejto večnej problematiky, a mi je veľmi ľúto, že my v cirkvi ani prostredníctvom kňazom stránime sa hľadať odpovede v Písme Svätom, ktorý je predsa jediný prameň útechy uprostred všetkého, spolu s modlitbou, veď predsa za istých okolností, čítanie Písma Svätého je modlitbou samou o sebe. Samozrejme, pokiaľ k tomu pristupuješ s vierou.
Problém ale v kresťanskom ponímani nie je bytostne o odpustení komusi druhému, ak človek niečo nepríjemne zažil, ale to, že jeho viera nie je na dostatočnej úrovni. Nielen viera, ale aj celkový prístup k sile sviatostí, moci Písma Svätého, a uvedomenie si všetkých duchovných súvislostí.
Jedným z tých je aj prestať sa zaoberať, či mám niekomu odpustiť alebo nie. Boh sám odpúšťa len tomu, kto prejaví znaky pokánia. Pokiaľ nepristúpite k sv. spovedi, hriechy odpustené nemáte. Pokiaľ v srdci neoľutujete, a ako kresťan nekatolík si neuvedomujete ten zásadný predel medzi tým, kým je svätý Boh, a my vo svojej jednoduchosti a hriešnosti, nedosiahnete nikdy nič.
Ešte by som k tomuto napísal v osobitne dodanom odstavci asi toľkoto. Nie jeden krát vnímam, že aj kresťan je častokrát akokeby pod taktovkou nejakých rád, ktoré na jednej strane môžu byť plné pochybností, na druhej strane mi to môže dodať v niečom odvahu. Na jednej strane ma to proste povzbudzuje, na druhej strane mi to môže napríklad nahnať strach. A práve ten strach je u niekoho oveľa väčší, ako to, že človek má nečo prejaviť, má niečo prejaviť zo svojho srdca. To, proste to čo cíti, to čo si myslí, to čo by najradšej povedal, skutkom proste nejako vyjadril, avšak dobre vieme, že niekedy sa stane, že takto to človek nevyjadrí nikdy, a preto jeho snaženie, a tá jeho snaha, ten pocit prínosu ostane len pocit. Teda tá túžba sa nikdy nestane akousi realitou, nie je možné to zrealizovať.
To, čo som si prečítal od niektorých na duchovných zamysleniach mi pripadá nič iné ako teatrálne divadlo s cieľom na niekoho zapôsobiť. Mnohí si zamenili sviatosť zmierenia, čo je sviatosť ako viditeľný znak cirkvi s nejakým psychologickým rozhovorom. To naozaj nie je o tom, čo svedčí aj to, že človek navonok sa, žiaľ, nedokáže zmeniť tak, aby to na ňom bolo vidno. Aj ten je v nezanedbateľnej miere potrebný, priam prepotrebný, ale sviatosť ktorá má nadprirodzený charakter, pretože po vyznaní hriechov nasleduje rozhrešenie, to Vám okrem cirkvi nedá nikto.
Odpustenie a pokoj pri nikom inom neobsiahnete. To, čo prijmete ako radu od psychológa, alebo aj nejakého pastoračného pracovníka je samozrejme dobré, veď aj medzi nimi isto prebýva Boh, ale častokrát človek sa len duševne vyprázdni.
Účinok sviatosti by som nazval živiny z potravy, pretože živiny sú potrebné pre naše telo, aby sme fugovali. Bez toho to proste nejde. Keď človek nie je živený pokrmom, a vyživovaný danými látka, ktoré teda nevieme na prvý pohľad rozoznať v danom pokrme, jedle... vidíte ako to všetko zapadá du duchvných súvislosti, obyčajne chradne.
Jeho telo sa mení, ale čo je horšie, mení sa jeho psychika. Práve vy vo Vašom spoločenstve by ste si mali uvedomiť, že človek v prvom rade potrebuje vypočuť bez toho, aby prijimal nejaké prísne napomenutia, ktoré ho môžu ešte viac zraniť než bol.
Na viacerých náhrobných pomníkoch okrem iného, sa môžete dočítať asi toto...."Ježišu, nebuď mu prísnym sudcom, ale milosrdným Spasiteľom" A práve o tomto v krestanstve ide, pretože my častokrát hľadáme senzácie. A posledná vec čo chcem zdôrazniť je tá, že.
Takéto rozhodnutie si vyžaduje predovšetkým osobnú vyzretosť jedinca. Pokiaľ človek nie je duševne zrelý, alebo sa o to nesnaží nikdy nepochopí nielen tieto slová, ale ten nepochopil ešte nič. Azda aj preto Pán Ježiš v evanjeliu svoje myšlienky často zakončuje zvolaním..."kto má uši nech počúva, a kto môže pochopiť, ten nech pochopí..."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár