Vreskot000: Môže nás naša minulosť dostihnúť, alebo môžeme my dostihnúť našu minulosť? I

Viem že možno som to už trochu prekombinoval, a som veľmi rád, kedy jeden užívateľ(vďaka ti naozaj) mi priam ponúkol tematiku, ktorej sa začnem postupne venovať. Čo teda týmto chcem povedať, čo všetko to pre nás môže znamenať. Aký význam má prežitie niečo v minulosti pre našu súčasnosť, či ju môžeme my dobehnúť, ako sa na to pozerať, ako sa predovšetkým vyrovnať možno s nepriazňou osudu to sa pokúsim povedať v nasledujúcich riadkoch a týchto článkoch.

Od rána mám dosť hektický deň, aký som nezažil od začiatku júna, kedy mi skončila práca. Bol som dosť smutný, a k tomu všetkému som naozaj začal pomaly ale isto naberať depresívne stavy. Nie však úplne, ja sa snažím mnoho vecí brať jednak s nadhľadom, som optimista, vždy sa niečo medzi tým nájde, čo mi spraví radosť, čo ma pohne smerom dopredu.

Vieme dobre, že niečo v minulosti sa udialo, a teraz rozmýšľame, ako sa k tomu všetkému máme stavať. Vieme dobre, že minulosť nevrátime nazad, či to porovnávame z toho dobrého, alebo zlého uhla pohľadu, všetko je nejaká skúsenosť, a všetko akokeby malo byť. Som osobne presvedčený, že človek, ktorý si vlastnou pohodlnosťou nedokáže popáliť prsty, ktorý neskúsi, čo je to v živote akýsi omyl, ktorý nevie, že po páde proste treba vstať, taký ešte neskúsil v podstate nič.

Mnohokrát predsa sa nám stáva, že pred nami sa niekto chváli len svojimi úspechmi. Čo som všetko dosiahol. Niekedy to môže v nás vyvolať rozpaky a aké otázky, prečo ja nie som taký. Prečo napríklad ja nie som ten úspešný podnikateľ, keď viem, že ten človek, s kým jednám je predsa mladší ešte odo mňa, má za sebou evidentné úspechy, aj keď vieme celkom prirodzene, že úspech sa nerodí zo dňa na deň len tak ľahko, ako si to niekto predstavuje. ej, to je veľmi dlhá cesta. Každý kto ňou prešiel vie, čo všetko také niečo obnáša, čo všetko mu prináša radosť, alebo práve naopak, spôsobuje stres, zármutok. Hlavne by som sa pozastavil nad tým, koľko veľa stresu človek dokáže neprimerane veľa do seba absorbovať, či sa s tým všetkým dokáže účinne vyrovnať, a mohli by sme takto menovať ďalej. Alebo by som povedal inak. Či som zmaturoval, ale to nie je až také podstatné, pretože mať v dnešnej dobe maturitu je azda také normálne, základné, nedokonalé, a neviem ešte ako by som to nazval, ako keď pred tridsiatimi rokmi niekto mal ukončenú základnú školu. Myslím to doslova, pretože všetko je to o tom, ako sa človek jednak uplatní na tom trhu, do ktorého vstúpil, a ako sa celkovo predá. Ako predá svoje vedomosti, ako je možno zdravo drzý, kde všade sa chce prebiť, čo všetko chce dokázať, aký je výrečný, či je napríklad úprimný, pravdovravný, či je normálny, spontánny, a takto by sme tieto charakterové vlastnosti mohli menovať ďalej.

Keď toto človek bude zanedbávať, naozaj nás môže dostihnúť naša minulosť.

Ale aj v tom inom slova zmysle. Mnohí si odopierajú niektoré pôžitky. Ja nehovorím, že treba všetko využiť vo svoj prospech ako nejaký prospechár, čo všetko chce mať na úžitok. čo všetko vníma len cez zážitky, materializmus, uspokojovanie svojich prirodzených potrieb, túžob, tak, aby mal telo aj duchovný život v akejsi harmónii. Je to síce vec, ktorú v ostatných mojich nespočetných blogoch som síce spomínal x krát, a nikdy som sa im nevyhol, a robil som to prakticky cielene, pretože pripomínať to som si pokladal za povinnosť.

Vyrovnaný človek chápe, že každý zniekadiaľ začal, a má inú cestu. Kto nepochopil, že jeho cesta je iná, než majú ostatní, ostane navždy zakliesnený na svojej mentálnej úrovni. Prečo som spomenul mentálnu úroveň.

Každý človek inak prežíva zmeny vo svojom živote, ktoré chtiac nechtiac človeka predsa len umiestnia tam, kde budeš patriť. S tým sa nedá nič robiť. Možno to súvisí s ambíciami, niekto ambície nemá, a možno ani v dospelom veku ako tak netuší, čím v podstate sa chce zaoberať. Navzdory všetkým týmto úvahám, všetkých predsa nás spája to, aby sme si splnili len tie základné pudové vlastnosti, a síce, naháňať sa za potravou a zanechať potomstvo. To druhé ešte človek možno silou vôle dokáže potlačiť, ale v opačnom prípade nie každý sa s danou nemožnosťou nedokáže poriadne vo svojom jednak svedomí, a jednak vo svojom psychickom živote vyrovnať, a poznám také osoby, ktorým som nie raz pomáhal, a som k dispozícii, kedy ten človek len bude niečo potrebovať.

Záverom poviem toľko, že človek by nemal mať v niečom veľké oči, pretože vidina dosiahnutia niečoho nereálneho človeku veľmi dokáže opantať hlavu, a práve tam nás môže dostihnúť naša minulosť. Nech sa vám darí.

Blog

1 0 0 0 1

Komentuj

Môže nás naša minulosť dostihnúť, alebo môžeme my dostihnúť našu minulosť? I

9 komentov k blogu

Horúce!