Môže nás naša minulosť dostihnúť, alebo môžeme my dostihnúť našu minulosť? III

Každý dobre vie, najlepšie o sebe samom, že máme nejaké tie tajomstvá, ktoré by sme neradi komusi prezvedeli. Inak na takom človeku, ak mám pravdu povedať, hneď to aj vidieť. Neviem už presne, či je to v niektorom momente jednak domýšľavosť, alebo sú niektorí ľudia obdarení niečím zvláštnym, niečím takým, ktoré predsa len spája nebo so zemou. Neradi by sme sa pred niekým preriekli o niečom, čo možno je nám nepríjemné. Dobre vieme, že nejaké tajomstvá nevieme držať v sebe celý život, zvlášť, ak ide v prvom rade o akúsi úprimnosť. To, že každý z nás má niečo, ľudovo povedané za lubom, nás naozaj môže raz dostihnúť, a nie je to príjemné. Prejaví sa to napríklad vo vzťahoch, kedy niečo môžeš myslieť úprimne, ale v tom azda najnevhodnejšom okamihu sa fatálne preriekneš tak, že to nevieš dať nazad, a hoci si to myslel nie až tak zle, ale predsa to vyznelo tak, ako to vyzelo. 

Potom to s človekom sa častokrát vezie, a je za tým istá nevyzretosť v pozorovaní, neschopnosť prijať inakosť človeka, ktorý si napríklad niečím prešiel, alebo si prechádza možno nejakým pre neho špecifickým obdobím, ktorým si proste musí prejsť. Jednoducho sú ľudia, ktorí sa nedokážu povzniesť napríklad nad nejakým neúspechom v najrozličnejšej podobe. Pretože si často myslí, že ten neúspech predsa len je v akejsi finálnej podobe. 

Ako napríklad strata priateľstiev, čo pochopiteľne človeka veľmi bolí. Každá strata veľmi bolí. Vnímam to aj ja, keďže nemám veľmi veľa kamarátov, kde by som povedal, že idem niekde do spoločnosti. Na druhej strane celkom isto viem, že dá sa s tým žiť, a viem, že každý jeden deň je začiatok niečoho dobrého, pretože ja osobne verím v dobro človeka do posledného momentu. Definoval som to ako ustavičná nádej. Možno pre niekoho to môže byť naivita, práve táto nádej človeku dáva silu a vracia mu akúsi duchovnú slobodu, vracia mu duchovnú dôstojnosť, ktorú človek častokrát stráca, keď si predstaví, čo všetko zažil v minulosti, a aký to môže mať pre neho dopad v budúcnosti, či sa s tým dokáže, alebo nedokáže vysporiadať. A nie je to vždy jednoduché, práve teraz som to precítil všetko.

 A možno raz v živote sa nám to predsa len vypomstilo, a teda týmto spôsobom veľmi efektne nás dostihla práve v danom momente naša minulosť. Pýtam sa teda tretí krát v článku, či nás môže naša minulosť dostihnúť, alebo my môžeme dostihnúť našu minulosť.

Veľakrát počujeme myšlienku, že všetko je v našej hlave. Dokonca som presvedčený, že človek, ktorý je od niekoho zahanbený nie je to zahanbenie v pravom slova zmysle. Človek dokáže stáť pred niekým aj so vztýčenou hlavou, hoci mu je najťažšie. Dokázal to aj Pán Ježiš, keď naozaj trpel za spásu celého ľudstva, a veľmi ho ponižovali. Dokážu to mnohí ľudia, ktorí sa túžia zjednotiť s tým, čo prežil Ježiš, práve preto, aby On sám bol našou silou.

V poslednej dobe to veľmi intenzívne prežívam aj ja. Prežívam mnohé situácie, kedy si vybavujem moju minulosť, čím všetkým som si prešiel, a viem, že cítim veľkú silu. Opätovne som si niečím prešiel, a dobre viem, že zase je všetko tak, ako má byť. Viem, že v živote človek musí si niečím prejsť aj nepríjemným, aby nestratil silu a dôveru jednak v sebe samého, ale v neposlednej rade v dôveru Božiu pomoc. Nie je to veľmi atraktívne hovoriť, pretože mnohí tú božiu lásku nepocítili nikdy, pravdepodobne preto, lebo cítia možno v živote veľký vzdor.

Nedá sa navždy vymaniť z pút minulosti, než to bolo v dobrom, pozitívnom alebo negatívnom, pretože presne, tak ako spomína vašo patejdl v piesni nepriznaná, aj keď to moc nesúvisí s mojím textom a tematikou,, o čom píšem, pretože nemám na mysli ľúbostné scenáre, predsa len jedna je pravda, že.... spomienky nezotrieš tak, ako rúž.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu