Na filozofickej teológii bolo toho celkom dosť. nikdy som tam ale nenašiel nič podstatné, čo by podnietilo moje rozmýšľanie o danej téme,a všetko mi pripadalo viac menej také, jednak povrchné, jednak prinízke zmýšľanie, nedocielené do konca, nedokončené, také, čo nemalo hlbší duchovný a filozofický základ. Pričom si myslím, že táto dosť obsažná tematika, ktorej sa isto ešte budem venovať je veľmi podstatná práve pre dnešný svet a pre dnešnú dobu v ktorej žijeme.
To že svet ide do recesie, celkového poklesu, a nízkej ekonomickej aktivity azda netreba presviedčať možno nikoho.To, že toto všetko neveští nič dobrého, tušia mnohí, a človek teda je veľmi rád na tom svojom poste, ktorý pred časom možno zaujal, ešte sa ho drží, a možno príde, alebo nepríde tá magická chvíľa, kedy raz to všetko bude musieť opustiť.
Ako teda som písal v tomto odstavci, človek sa pre niečo síce slobodne rozhodol, ale v žiadnom prípade, aspoň si to ja tak myslím, nepocíti a nezažije dokonalú slobodu. Je ale potrebné zažiť akýsi bezprostredný, zvláštny pocit, že nás nič proste nedeterminuje, nič nás akokeby neohraničuje a dá sa to vôbec? Obávam sa že nie.
Mnohí športovci, ktorí sa nejakému športu venujú vám všetci zhodne tvrdia, že ten šport, ktorý konajú majú veľmi radi. Veľmi veľa preň obetujú, možno už majú z neho teoreticky aj podlomené zdravie, ale oni si to nepripúšťajú.
Napríklad takí hokejisti. Stokrát operované koleno, alebo neviem ešte presne aký bližšie špecifický chirurgický zásah do organizmu ako takého predsa nemôže odradiť človek od daného športu, v ktorom je aktívny, v ktorom vyniká. To som samozrejme skonštatoval ironicky, pretože poznáme to známe heslo, že športom k trvalej invalidite.
Ak som teda zaujal športové stanovisko, v tomto článku pri ňom ostanem, aby som sa nevenoval len akýmsi zamysleniam.
Mnohých práve svoja záľuba dokáže zruinovať, zničiť úplne, a pritom si budú naivne myslieť, že práve v konaní daného športu, alebo záľuby sa cítia slobodní. Naozaj mnohé dobrá sú zastreté príliš veľkou daňou, ktorá je potrebná na splatenie, ale ona pritom nemusela byť.
Takto človek naoko sa samostatne pre niečo dobré pre neho rozhoduje, avšak neskôr sa celkom isto môže stať, že teda časom to všetko bude ľutovať.
Človek časom aj tak zastane, trochu popremýšľa, uvídi, čo všetko spravil, čo nespravil, kde sa cítil slobodný, a možno práve naopak, kde sa cítil, že ho spútavali povrazy a okovy neslobody, to všetko okolo neho, čo ho obklopovalo, a práve čo považoval v istom čase za prejav istej svetskej dokonalosti. Len pri bližšom spoznaní, a spoznávaní zisťuje človek, že práve tomu všetkému je naopak.
Už človeka neteší to, že napríklad dobre zarába, pokiaľ nemá človeka pri sebe, v ktorom by najprv hľadal, a neskôr našiel oporu a pomoc. Nechcem aby to vyznelo ako klišé, teda ako niečo, nejaká fráza, ktorá keď sa hovorí donekonečna o jednom a tom istom, stráca zmysel, stáva sa konvenčnou banalitou a frázou. Ale dajme si otázku, nie je tomu naozaj tak?
Záverom by som povedal, že práve sloboda tým, že mi síce ponúka veľa možnosti, nezaručuje mi už napríklad to, že nájdem na všetko riešenie, a všetko dobre dopadne. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár