Zo skúsenosti napríklad môžem povedať, že nie pre všetko, pre čo som sa rozhodol samostatne, možno aj po dlhšom uvážení, možno zrelom, a možno nie celkom tak zrelom, aby som to mohol urobiť v danom čase, kedy som to naozaj urobil, mi naozaj vyšlo. Darmo som si myslel, že takto to má byť, ako to spravím, proste mi to nevyšlo. Dal som teda do toho moju slobodnú voľu. nechcel som teda byť ničím a nikým determinovaný, a takto som sa chcel bez výhrad individuálne rozhodnúť.
No nie vždy to platí v tomto, a nie vždy to platí pre človeka, ktorý na niečo ešte len čaká. Čaká človek totiž na svoje vyzretie, ktoré neprichádza vtedy, kedy si to zmyslí, ale na to naozaj je potrebný čas. Človek niekedy vo svojej vlastnej, nazval by som to tak, omylnosti, alebo pochabosti, hocikedy si všeličo zmyslí, a myslí si, že to je dobré.
Obyčajne to poznáme pod tým pojmom, že človek predsa ide, ako sa ľudovo hovorí, za hlasom srdca, počúva napríklad svoje svedomie, počúva, čo teda mu hovorí jeho vnútro, to samozrejme všetko za predpokladu, že teda vie rozumne uvažovať, a vie, čo konkrétne je dobré pre neho, čo je menej dobré, čo je zlé. Čo teda by si mal zvoliť za dobré, čo by si mal zvoliť za to, čo mu bude užitočné. Máme tu samozrejme aj zlé atribúty, a tie by človek mal odmietnuť.
Vidina dosiahnutia nejakých cieľov človeka núti celkom prirodzene aj zariskovať. Napríklad ak niekto dostane do rúk auto, ktoré má viac koní, väčší výkon, ako je bežný dvojliter. Tam ani nejde o to, či pôjdem dvesto po diaľnici, ale skôr o tom, ako to auto fantasticky zrýchľuje. Je to naozaj neuveriteľne vzrušujúci pocit, ktorý sa s nejakou eresovou oktáviou naozaj nedá porovnať.
To som všetko spomenul len na okraj, keďže automobilová tematika mi je blízka, hoci dnes som nepozeral večer motoring, možno sa mi ho podarí niekedy zajtra, pozriem si ho zo záznamu.
Ako som teda spomínal, človek má slobodú vôľu, ale často ju potláča. Aj to by chcel, aj hento by chcel, najradšej by sme chceli to, čo mať nemôžeme, a možno ani mať nebudeme. Dobrá správa ale znie, že nemusí to byť vždy pravidlo, a niekedy človek predsa len nech si dopraje, aby zistil, či to naozaj chce, či to potrebuje, pretože medzi chcením, a potrebou vzniká akási pomyslená hodnotová priepasť. Hodnotová priepasť z toho dôvodu, že teda človek na jednej strane po niečom túži, a na druhej strane sa nechá akokeby oslepiť, nechá si zastrieť zrak niečím, na čo nemá, možno sa mu otvorili nové možnosti, len problém u niektorých práve spočíva v tom, že na tieto možnosti ešte vnútorne nijako nedozrel, a tá fáza dozretia by teda ešte mala nastať.
Človek teda takto keď predbieha niektoré udalosti vo svojom živote, má pocit, že sa musí niečoho dôležitého zmocniť v čo najkratšom čase, a koniec koncov tento svet predsa taktiež hovorí jasnou rečou. Ten pojem "jasnou rečou" teda zámerne som napísal v úvodzovkách, pretože mnoho ľudí si myslí, že niečo je v jeho živote priamočiare, a on by mal byť rád, že po tejto ceste sa vybral. No častokrát ako vieme, alebo ako nevieme, ale možno tušíme, opak je pravdou.
Práve tá slobodná vôľa človeka môže zničiť, deštrukčne pôsobiť celkovo na človeka.
Záverom ešte posledné myšlienky. Presne to vyzerá, ako v biblickom príbehu, kedy aj diabol si trúfol na Božieho Syna, ukázal mu všetky kráľovstvá, vyviedol ho na najvyššie vrchy, ale sa prepočítal. Toto nie je sloboda. Práve vtedy, kedy človek je vyvedený na najvyššie výšiny, ktoré nesúvisia, a to by som chcel zdôrazniť s dosahovaním božieho kráľovstva, teda nesúvisia s ním, obyčajne človek veľmi rýchlo padne. Je vedený síce svojou voľou, ale po čase zistí, že práve ona je príčina jeho úpadku, možno morálneho poklesku, možno osobného zlyhania, čo nie jeden krát vedie k deštrukčnému správaniu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár