Doteraz teda som viedol viacemej polemiku o slobodnej vôli, ktorá je čiastočne, to je môj názor, nezávislá na akejkoľvek determinácii. Mylne to ale vytvára akýsi obraz, predstavu, nejaký dojem, že teda môžem všetko, a pomyslené hranice obmedzenosti tým pádom sa výrazne posúvajú vzad, sú na ústupe, človeku sa otvárajú niektoré možnosti, ktoré znamenajú voľnosť, a takto si myslí, že má priamo otvorené dvere k možnostiam slobodnej vôli. Ako to teda v skutočnosti je? Neviem sám na to dať uspokojujúcu odpoveď, a práve tu sa mi akosi podsunul pojem strach, o ktorom by som teda niečo chcel povedať v článku.
Strach a slobodná vôľa nejdú dokopy. Strach ničí dôveru a oslabuje slobodnú voľu. Nie na akési pomyslené mantinely, pretože aj sloboda ako taká nikdy nie je bezhraničná. Ako to teda myslím.
Človek proste chce mať isté zásady, proste je to tak, ako niekto má normálny režim dňa, a nemá rád, alebo teda nechce ho nejako meniť práve to, čo má zaužívané. A tak, kde teda má tie mantinely, ale nie prekážky, proste niečo, ponad ktoré nechce ísť, a navyše si na ne už zvykol, lebo vie osobne že prečo to tak robí, ho trénuje práve v jeho osobnej vytrvalosti, či je pevný. A teda aj či je schopný. Pochopiteľne človek má strach, ak sa náhodou pomýli. Nič výnimočné!
Je to presne ako pri jazde v neznámom teréne. Darmo máš stiahnuté mapy, pokiaľ si úplne v neznámom teréne, napríklad niekde v zahraničí, kde máš mnoho mnoho ulíč, ciest a cestičiek, a nepoznáš medzi nimi súvis a prípadné skratky, ktoré poznajú len domáci, obvykle človek môže mať mierny problém pri orientáci.. Pri ceste do cieľa, a pri bezpečnom návrate domov.
Nevytvárajú súhru, netvoria jednotu, a nikdy ju tvoriť nebudú, ale predsa sú to dva rozdielne svety, ktoré človeka miestami fascinujú. Človek má možnosť slobodnej vôľi, pokiaľ mu to niekto nezakáže, ale akonáhle tá sloboda proste končí, tam sa nepohne, a tam nastupuje strach. Nastupuje podozrievanie, nastupuje prenasledovanie, vypočúvanie. Jednoducho povedané, ak mám povedať v skratke, nastupuje strach. Bojíme sa. Nevieme zrazu po akejsi istote, čo všetko nás čaka nielen nasledujúci deň, ale čo nás čaká prakticky okamžite.
Človek akosi v jednom okamihu, možno mi to dáte za pravdu, prestane myslieť do budúcna, prestane uvažovať čo všetko sa prihodilo napríklad včera, v krátkodobej minulosti, prestane sa zaoberať nejakými dlhodobými plánmi, ale všetku svoju momentálnu pozornosť venuje na prítomnosť, pretože vie, že v prítomnosti sa jednoducho zachycujú práve tie okamihy, ktoré ak raz nevyjdu, a na všetko väčšinou máme len jeden pokus, potom je azda všetko márne.
Dobre to vieme o vzťahoch. Ak človeku, ktorého naozaj máme radi, dámu akúsi voľnú ruku, jedným okom predsa len sledujeme, či všetko ide podľa plánu. Sledujeme, či naozaj sme si niekým, komu naplno dôverujeme, či sme si ním istí, a či hrá podľa stanovených pravidiel, na čom sme sa dohodli.
Takto to funguje bežne aj na pracovisku, kde ten nadriadený v prvom rade musí si vybudovať dôveru u svojich podriadených, pretože len tak dosiahne v danom pracovnom procese istú súhru, na ktorú, ak si človek navykne, môže si len gratulovať. Vytvorí sa dôvera, ponad ktorú nejestvujú prekážky akejsi nespolupráce, nejakého nezdaru, niečoho, čo by narušilo vzájomný dobrý vzťah, a takto teda by sme mohli menovať ďalej.
Čo poviem záverom. Myslím si, že najlepší možný spôsob je zachovať si tradičné konzervatívne myslenie, ktoré môžem o niečo obohatiť, ale to mi práve udáva smer, aby som sa kdesi raz nestratil. A vtedy môžem vedieť, že keď sa pre niečo rozhodnem, bude to podopreté aj autoritou toho, kto mi to odporúča, aj keď sa môže niekedy zdať, že človek nepotrebuje pomoc, že predsa rozhodne sa sám, slobodne, samostatne. Má predsa slobodnú voľu. Posledná myšlienka na záver je tá, že koľkí sa takto už fatálne pomýlili, a cesta nazad už neexistuje. Zamyslite sa nad tým.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár