Väčšina blogerov, s ktorými som zdieľal niektoré moje postrehy tu už nepublikujú, ale predsa som našiel v niektorom blogu niečo, čo vo mne vzbudilo akýsi morálny rozpor, teda jav, ktorý môžeme v spoločnosti pozorovať. Nie je to nikomu neznáme, viacerí to prežívame, viacerí sa o tom zamýšľame, čo všetko chceme zmeniť. Ale čo je horšie, rozmýšľame nad tým, čo chceme zmeniť, ale žiaľ, zmeniť to už nemôžeme.
A preto naše plány a predstavy naveky už ostanú len akýmisi nesplnenými víziami, ktoré proste budeme nosiť predovšetkým vo svojich srdciach. Niečo ako spomienka, s čím sme sa vyrovnali, a možno na to pamätáme s úsmevom, a možno ako niečo, čo je v nás nevypovedané, s čím sme sa nevyrovnali. Všetko to, čo v nás vyvoláva možno aj po rokoch smútok.
Sám by som tomu neveril, keby som si neprečítal jeden komentár od jedného youtubera, resp, toho, ktorý prispel komentom k jednej romantickej piesni na inom portáli, kde opisoval proste nešťastnú lásku spred mnohých rokov, možno dvadsať a možno aj tridsať rokov. Z jeho vyjadrovania, hoci krátkeho, som usúdil, že sa isto nejednalo o lásku aktuálneho pubertiaka kdesi v lete v parku, možno neopätovanú, ale hlboko prežitú, avšak nezabudnutú, a takto si to dokáže sprítomniť všetky tie krásne chvíle aj po rokoch, žiaľ s trpkou príchuťou, ktorú zakončil slovným skonštatovaním, že boli to rovnako ako predtým.
Trochu som sa zarazil, pretože niečo podobné som proste prežil aj ja, a našťastie dokázal som sa z toho účinne vymaniť, a trochu som nechápal, ako niekto aj po x rokoch dokáže niečo takéto povedať. Behal mi mráz po chrbte.
Práve na základe jeho autentickej výpovede som dospel proste k názoru resp. potvrdil mi moje zdanie, môj výrok, ktorý som adresoval do anketárskeho okienka a do mojich statusov, že ak sa nedokážeš odosobniť od čiastočných neúspechov v živote, tak potom najkrajšie chvíle nášho života sa zmenia raz na nočnu moru. V skratke to povedané, že človek aby si príliš nenechal niečím zdanlivo pekným pomotať hlavu, a aby sa držal pri zemi.
V živote som si dosť dal záležať, aby som mnoho vecí robil naplno. Dal som si záležať, aby v mojej práci, všetko to čo som pre niekoho konal, konal či už z povinnosti, alebo z lásky a jednoduchosti, bola odovzdaná moja pečať, že ... proste toto som ja. Nech si ma nikto nemýli s niekým iným.
Ako hovorí jedno príslovie, človek sa rodí ako originál, a nie je dobré, keď svet opúšťa (zomrie, jednoducho povedané) ako kópia. Mnohí tou kópiou aj sú, pretože vedome sa podriaďujú tam, kde by sa mali vzoprieť, a miesto toho, aby človek hľadal skutočné ideály v živote, napodobňuje nešťastné vzory len preto, lebo odrazu pocítil prudký nával samoty, s ktorým sa nedokáže vyporiadať.
Zmysel môjho blogu je poukázať na rozpor medzi snom a skutočnosťou, realitou prítomnosti a predstava budúcnosti, to, čo si predstavujeme sa nenaplní a stratí navždy do zabudnutia napriek rozhodnutiu toho druhého.
Záverom chcem povedať toľko, že keď človek nenechá odísť svoju minulosť a odosobniť sa od nej a postaviť sa realite čelom, naveky bude prežívať nepríjemné udalosti presne v takej intenzite a bolesti, ako to bolo v onom čase.
Celkom reálny pohľad na situáciu je asi takýto. A tak vzniká teda nebezpečie, že tvoja minulosť sa raz stane i tvojou budúcnosťou.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár