Vieme dobre, že pre mnohých nie je problém splniť si nejaké, možno jednoduchšie priania takmer okamžite, pretože majú na to vhodné prostriedky, ale čo je dôležitejšie, okrem materiálnych zabezpečení, je vhodné mať aj nejaké zázemie, z ktorého človek vychádza. To nie je čisto len rodina, to sú budované hodnoty...
To sú budované hodnoty, ktoré človek nadobudne svojím vlastným presvedčením, kde nie na základe usmernenia kohosi iného si potrebujem napríklad stanovovať svoj vlastný názor, ale svoj vlastný názor si vytvorím na základe pozorovaní, kde kritickým myslením a vlastným uvažovaním, vyzdvihol by som prvú možnosť, ako kritické myslenie človek dôjde samostatne.... nie na základe vedenia druhého ale samostatne k akémusi poznaniu, že niečo musím proste zo svojho života odstrániť, čo na samotnom počiatku isto nebude jednoduchý proces, a nie raz sa človek bude musieť vrátiť nazad na začiatok.
Na začiatok, skade vyšiel, aby sa možno uistil, či je na správnej ceste. Biblia mi napríklad hovorí, to je v podstate na základe povolania, že kto položil ruky na pluh, nazad nech sa už neobzerá.
Problém nás samotných je jedno jediné. Či už pekné, alebo zlé, bolestné, alebo radostné spomienky, ktoré ako hovorí pieseň od elánu, nezotrieš ako rúž. Sú udalosti, ktoré si pamätá aj najväčší zábudlivec, a možno čím viacej budeme sa snažiť na niečo zabudnúť, veď predsa o nič nešlo, tým viac sa nám to bude hlbšie vrývať do nášho podvedomia. Až napokon sa stane to, čo sa stalo mne.
Zvykol som si na ne, sú mojou súčasťou, niekedy na to myslievam aj v nádeji na prežitú budúcnosť. Niekedy spomienky sú preto dobré, aby človek možno aj vo svojich uvažovaniach možno klesol na samé dno. Možno v človeku je rodiaca sa túžba po niečom dokonalom, aby na základe vlastnej omylnosti predsa len spoznal, že on sám sa mýlil, a pravda sa nenachádza v danom prostredí, pravda sa nenachádza v danom skutku, čo prežil, v danej situácii, než by si možno niečo nie pekné snažil vysvetľovať aj v dobrom duchu.
Človeka dokážu sa dotknúť nepríjemní ľudia až natoľko, že v súbehu duchovného rozmýšľania, možno aj podloženého čítania biblických textov sa môžem mylne nazdávať, že...
Nepríjemní ľudia sú nám zoslaní akokeby na našu kontrolu, kedy musíme sa v niečom brzdiť, možno trochu viac kontrolovať, možno spoznať, kde je naša brázda, nerobiť všetko svojvoľne, pričom... toto je len naše mylné nazdávanie, pretože dobre vieme, že človek v spoločnosti ľudí, s ktorými netvorí jednotu a jednu dušu, jedno myslenie, človek len stagnuje.
Záverom teda sa pokúsim ešte načrtnúť, ako to myslím teda. Nepohne sa takto ďalej, zaostáva, cíti sa nekomfortne, starne, starne na tele, ale aj na duši. Nejde tu len o nejaké názory, celkovo o životný štýl by som povedal, ide tu predovšetkým o to, a to chcem nateraz zdôrazniť, že to sústavne potláčanie našich prianí a túžob, prirodzených potrieb, ktoré teda kľudne môžu byť akýmsi vhodným námetom pre obohatenie spoločnosti sa vplyvom závistlivých a nie prajných ľudí dostanú celkovo do úzadia, kedy človek, frustrovaný spoločenskými pomermi, nepokojmi, prestane v konečnom dôsledku na sebe stále lepšie pracovať, rozvíjať sa, ďalej sa stane to, že sa celkom uzavrie sa do seba, mysliac si, že takto je to v podstate najlepšie. Vytvoriť si teda okruh spriaznených duší okolo seba, ale to je v podstate všetko.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár