Človek chtiac nechtiac taktizuje a počíta s rozličnými variantami.
Viem veľmi dobre o čom hovorím, pretože keď som chodil do školy na vysokú, alebo keď som v nejakej práci pracoval, ktoré bolo v niečom dosť problematické, človek tam vyslovene súperil o svoju vlastnú existenciu ak to teda môžem tak povedať,, a predsa sme boli pokladaní vyslovene za nič.... Neviem celkom presne, že po prečítaní tohoto odstavca s niečím možno súhlasíte, v niečom vidíte možno akýsi obraz dnešnej čudnej doby, tejto spoločnosti, čo všetko človek prežil na vlastnej koži.
Aký prístup bol k človeku, či to bolo dobré, malo to aspoň dočinenia s ľudskosťou, akýmsi normálnym ľudským formálnym prístupom, už aj keď si odmyslím nejakú tú citlivosť.
Vždy je to tom, že človek aký je, nemôže vyžadovať od druhého aby sa správal aspoň podobne ako on. ak človek má nejaké pohnútky, predsa len v človeku prevláda tá lepšia stránka.
To, keď prevláda možno tá horšia, tak je to možno preto, lebo ako spomínam, človek v minulosti predsa len niečím si prešiel, čo ešte možno dostatočne napríklad vnútorne nespracoval, možno sa nad niečím teoreticky trápi, má nejaké vízie, ambície, predpoklady, ale to všetko sa mu nie raz akosi zlieva do jedného, z ktorého cíti napríklad chaos. Nachádza sa v akomsi zvláštnom rozpoložení, raz niečo ľutuje, raz si nahovára, že veď predsa aj tak je všetko tak, ako má byť.
Nik sa ťa nič pozitívne neopýtal, pre vedúceho som bol nejaký stroj na plnenie noriem, a tie odmeny boli veľmi nedostatočné oproti skutočnej hodnote odpracovaného výkonu, ktorý človek podal. Ktorý podal napriek tomu, že človek bol hladný, smädný, a tak. A možno keby som si chcel ešte na dôvažok celkovo vynechať hodnotenie možno akejsi osobnej kondície, možno prípadnej psychohygiene, alebo fyzickej, a podobne, pretože prácu nie raz som mal na opačnom konci mesta, a bolo mi treba ísť pešo niekoľko kilmetrov, bol som takpovediac celkovo znechutený.
Najmä, ak sa nám, akosi všetko dohromady zlieva do jedného, oživujeme si niektoré spomienky, vybavujeme si možno niektoré veľmi pekné chvíle, a niektoré menej pekné, na ktoré by sme radi zabudli, ale ako je to možné? Ako sa teda s týmito faktami dá vysporiadať?
Mám teda jednoduchý recept, ktorý môže ale aj nemusí mať krátkodobé trvanie, ale pokúsim. Je potrebné, povedal by som až veľmi žiadúce, aby človek sem tam, zmenil svoje pôsobisko. Aby sa vymanil proste z područia toho nepríjemného stereotypu, ktorým je chtiac nechtiac zaplavený, ktorým je unášaný. A ktorý postupne celkom isto môže nás v niečom zotročiť.
Niekedy v tomto roku v niekoľko blogoch dozadu, som sa venoval napríklad v tematike, a dnes by som to chcel trochu rozobrať, ale z iného uhla pohľadu, či sa môže nám niekedy zdať, že sme zotročený slobodnou vôľou. Slobodná vôľa je veľmi cenná vec, hodnotu ktorej si dostatočne vprostred tohoto sveta možno nedokážeme celkom uvedomiť, ale čo je dôležité dosť, nedokážeme to veľmi ani doceniť a to je naozaj na škodu veci.
A tak niekedy je dobré, kedy človek nerieši nereálne predstavy, ktoré mu bránia v jeho osobnom rozlete, pretože človek je múdry vtedy, ak sa poučí z chýb.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár