V dnešnom článku si teda dávam pozmeňujúci nadpis, či sa môže naša minulosť stať našou budúcnosťou. Nie je to jednoduchá tematika, napriek tomu sa do toho celkom rád a vďačne pustím.
Vieme dobre, že čo sa stalo v minulosti, sa už neodstane. Vieme dobre, že keď sme niečo pokazili, vieme to napraviť, ale ten zlý pocit môže ostať. Najmä sa to prejavuje vtedy, keď sa nám stretnú možno s danou dotyčnu osobou, s ktorou sa to týka tie menej príjemné pohľady, ktoré nemusia byť nepríjemné v tom, že človek možno cíti akúsi zlosť, skôr to, že človek by povedal niektoré menej vypovedané slová, niečo by rád k tomu dodal, ale to všetko sa mu začína zlievať do jedného, a práve preto sa nie jeden krát stáva, že človek miesto mnoho slov v podstate ani neprehovorí. Nie žeby nemal o čom, má isto, ale vtedy to nejde.
Nesmieme si všetko pripúšťať v tmavých farbách. Okolo seba častokrát máme, ale nenachádzame toľko prevažujúceho dobra v podobe príjemných zážitkov, niečoho drobného, každodenného, že človek to odsúva zo svojej mysle. Pretože rozmýšľa nad niečím úplne iným a svojmu rozmýšľaniu podriaďuje v podstate všetku tú náladu, ktorá je okolo neho.
Podriaďuje myšlienky pochmúrne, keď človek cíti možno nejaký čo i len krátkodobý nepokoj, alebo rozrušenie, myslí si, že všetci to tak musia vnímať.
Niekedy to mi pripadá, že keď sa služobne vraciam napríklad z nejakého pohrebu, teda menej príjemnej udalosti, ktorú ale už ani tak nevnímam, pretože som si rokmi proste na to zvykol. Ja osobne teda mám také v sebe už vybudované, že teda nedávam na sentimentálne nálady, necítim proste nič, viem že tak či tak to pominie, potom vychutnávam si jazdu autom, som pravda, sviatočne oblečený, všetko okolo je akési melancholické.
Niekedy mám rád tú podivnú melanchóliu, ktorá nemusí byť príjemná, ale ani nepríjemná, proste je potrebné k životu možno zažiť aj niečo, z čoho nemusíme okamžite profitovať, a úžitok to človeku prinesie oveľa neskôr. My sme skôr zvyknutí všetko mať načas, všetko chceme.
Čakám napríklad v dopravnej špičke, je nejaká kolóna, niekedy trúbim, reku hýbte sa, kde to viazne, čo sa deje, ale na druhej strane nikdy nevieme, či to má dočinenia aj s trénovaním našej trpezlivosti, alebo to, že je niekedy lepšie možno trochu meškať, ako prísť v predstihu, ale niečo nepredvídateľné sa môže stať. A opačne taktiež to funguje. Vtedy človek niekedy neskoro rozmýšľa, kde sa stala chyba, mohol som počkať.
Aj krátkodobé zdržanie je minulosť, čo sa nezopakuje, a práve preto, dal som to do súvisu, že naša minulosť sa môže celkom isto stať našou prítomnosťou, žiaľ, v tom nie peknom slova zmysle, aj keď nemusíme myslieť na niečo negatívne.
Ja som síce sangvinickej povahy, ale viem hlboko prežívať aj bežné veci, čo človek nemá tendenciu niečo si pamätať, dávať tomu význam a podobne. Človeka to síce ponára do akýchsi pochnúrnych myšlienok, nie celkom príjemných, ale na druhej strane musíme si uvedomiť, že to všetko je len pocit, nič viac, čistý sentiment. Nie pochmúrne počasie je za to zodpovedné, ale naše myslenie sme tomu prispôsobili.
Celkom to súvisí s tým, že naša minulosť sa môže stať našou budúcnosťou preto, lebo keď človek stavia na nejakých základoch, vie, že aj menej príjemné a bolestné okamihy sú na to, aby človeka zocelili. To je niečo ako nejaká pomôcka pre ľudí s pohybovým aparátom. Za normálnych okolností palice francúzke nenosíme, ale pre starých je to nenahraditeľná pomôcka.
Záverom teda spomeniem ešte čosi .Aj tu vidíme, že rokmi ako človek aj starne, menia sa nám priority, a vyžadujeme iné potreby. Preto sú potrebné aj naše spomienky, aby sme mali na čo príjemné spomínať,
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár