Prišiel som na jednu vec už veľmi dávno. Čo človek prežil v minulosti, nedá sa to nijako zmazať. Dá sa s tým však žiť, aj keď je to nepríjemné, alebo príjemné. Postupom času si človek na všetko zvykne, a možno niekedy raz bude ďakovať aj za tie nepríjemné veci, ktoré možno spôsobili isté zmrazenie.... spôsobili istú neistotu, avšak tá neistota nepriamo mohla poslúžiť na naše znovu prebratie, práve tam, kde sme cítili istotu, falošný pocit bezpečia.
Chcel by som vysloviť akúsi domnienku, že predsa človek pri akomsi dokonalom precítení aj tých nepríjemných, zlých vecí v podstate vždy je hnaný dopredu myšlienkou v nádeji, že predsa len bude lepšie.
Že nikdy nie je prehra v tom zmysle, že sa to nedá napraviť, a doviesť svoje snaženie do víťazného konca. Aj keď nie raz po takomto prejave ma zaplavilo úplne prázdno. Bol som totálne prázdny. Cítil som vyslovene také tupé pocity, ktoré v podstate ani neviem dobre opísať, pretože človek, ktorý si niečom ťažším prechádza, obyčajne ho zasiahne do jeho vnútra, ale vidieť to aj navonok. Aj navonok sa to môže prejaviť napríklad nie dobrým zdravotným stavom, alebo ako sa hovorí, kedy je človek duchom neprítomný.
Sú proste ľudia, na ktorých automaticky vidíte, že ten človek proste nie je duchom prítomný, ten človek vás nevníma, on niečo vykonáva len automaticky, nezáleží mu na tom, rozmýšľa nad niečím úplne iným, než by mal byť, mysľou je kdesi inde, má možno spomalené reakcie, je apatický a ľahostajne sa stavia k svojím povinnostiam. Presne toto som videl napríklad na mojom spolužiakovi z výšky, ktorý evidentne trpel. Videl som proste ten jeho neduh, o čom sme sa neskôr aj rozprávali, ešte kedysi na jar sa mi zdá.
Nemal som z neho nikdy dobrý pocit, ak mám byť úprimný. Z niektorých ľudoch proste vidíte, že hoci ho považujete za kamaráta, parťáka, on to tak necíti, je s takým človekom ťažká spolupráca. Možno vás nikdy nezradí, ale vám ani nikdy nepomôže, a pritom naskytá sa mi otázka, čo si vybrať. Spoločnosť takého človeka, ktorý vám možno nikdy neublíži, ale ani nikdy nepomôže, alebo takého, ktorý možno ešte potrebuje akési vedenie, ale všetko robí úprimne?
Kedy ako píšem, má niečo možno nedoriešené z minulosti, ale nechce sa toho vzdať. Ale viem presne, že človek hlboko v srdci má svoj svet, tak ako ho má každý jeden z nás.
Ja volím presne opačný systém a postup. Ak niečo proste cítim, že chcem sa s niekým rozprávať, a on je naladený na rovnakú vlnovú dĺžku, idem do toho naplno. Častokrát sa mi stalo nie jeden krát, že naozaj som potreboval niečo prebrať či už s kamarátkou, a podobne, a neuveriteľne sa mi uľavilo na duši.
A napokon on z toho pomysleného duchovného boja aj tak povstane ako víťaz, ktorý berie všetko. Niekedy sa to môže stať ako utopistická alebo idealistická predstava, ktorá môže za istých okolností mať od reality možno trochu ďalej, ako by sme si to predstavovali a želali, ale na druhej strane je to celkom reálne.
Záverom asi toľkoto. Každý normálny človek predsa vie, že máme nejaké správanie, máme nejaké spôsoby, a chceme pracovať na tom, aby predovšetkým dobro sa šírilo o trochu viac ako to zlo. Ja som svoju víziu postavil na dobrých vzťahoch. Dobre vieme, klebety sú klamným prejavom dôvery v niečo, čo ten druhý človek následne zneužije, a tie poznatky vytára všetkým naokolo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár