Nechcem spomínať to príslovie, ktoré mi napadlo, že v každom dobre sa môže skrývať aj zlo, a v každom zle sa môže skrývať dobro, pretože mňa nezaujíma názor nejakej východnej filozofie, ktorá nespočíva vo vyznávaní nejakých kresťanských hodnotách. Uznávam, môže to byť niečo dobré prospešné a aj užitočné vo všeobecnosti, to poprieť ako tak nepopieram, ale pre mňa sú niektoré takéto vedomosti zbytočné.
pocit úspechu ako nebezpečný jed môžeme vnímať predovšetkým vtedy, kedy reálne prestávame vnímať možno nejaké nebezpečenstvá, pokúsim sa vysvetliť, ako to myslím.
Nie raz sa hocikomu z nás môže stať, že nejakú sériu víťazstiev pretrhneme, ale nie našou vinou. Proste ako v športovom zápolení, nejaké zápasy vyhrávame, potom ale prehráme po sérii víťazstiev, a možno tá prehra jedna jediná nás v konečnom dôsledku môže viac mrzieť, ako keby sme prehrali trikrát za sebou, a potom dosiahneme víťazstvo.
Na tomto princípe je postavená filozofia play off systému, kedy darmo si všetko vyhral v základnej časti napríklad hokeju alebo basketbalu, príde teda táto vyraďovacia časť, vyhráš prehráš, a predsa len v najlepšom alebo najhorším prípade jestvuje možnosť siedmeho zápasu, kde sa rozhodne o všetkom, a buď teda uspeješ a vyhráš, alebo častokrát fatálne zlyháš po nejakej hrubej chybe, a stojí ťa to víťazstvo nehovoriac o tom, že človek po prehre v hocijakom spektre života má veľmi zmiešané pocity, kedy nevyrovnaný jedinec ich v najhoršom prípade nedokáže stráviť po celý život.
Čo teda týmto chcem povedať je asi toľkoto. Či to uzavriem slovným spojením, že v živote to proste takto chodí, takto to býva, stáva sa to, alebo je to osud, alebo nešťastná náhoda, alebo zhoda okolností, výsledok nejakej nesúhry, alebo hocičo, čo si vieme pod týmto pojmom predstavíš, každopádne v tom momente je to jedno.
Podstata je, že si prehral (alebo v lepšom prípade dosiahol víťazstvo). nič viac sa nepočíta, a práve na tejto filozofii je postavený výrok, že história si pamätá a bude pamätať jedine víťazov.
Na druhej strane víťazstvom sa nič nekončí, pretože nikto normálne nevie predpovedať budúcnosť. Keď sa bavíme o pojme úspechu, človeka dokáže opantať natoľko, že pre neho naozaj sa stane tým pomysleným a skutočným reálnym nebezpečným jedom.
Snáď netreba aj naprieč históriou spomínať napríklad osudy mnohých slávnych jedincov, osobností, alebo ktorí sa samozvane za akési osobnosti a významných ľudí vyhlasovali, ale pravda je taká, že momentálne ich osud je skrytý niekde pod zemským povrchom, nikoho prirodzene už ani tak nezaujímajú, dá sa to povedať v tom zmysle, že teda ich sláva proste dávnejšie predsa pominula, je tu niečo nové, a teda nikto si na nich špeciálne viac krát nespomenie, na ich škodu.
Kedysi som sa zmienil v niekoľko dielnych blogoch, o niektorých kontraproduktívnych názoroch približne o tom, že či jestvuje dokonalé šťastie, ako to môžeme definovať, teda nejaký bližšie neidentifikovateľný stav, status, niečo čo jestvuje, ponad ktorý už neexistuje nič lepšie a kvalitnejšie. Ťažko povedať, nakoľko človek osobne nemá nejaké skúsenosti, ktorými by teda túto zatiaľ teóriu buď potvrdil, alebo niečim logickým vyvrátil.
Mnohých pocit úspechu opantá, pretože pri svojej ľahkomyselnosti poznali len neúspech, ktorý ich avšak v nijakom prípade nemotivoval na to, aby prirodzene sa snažili dosiahnuť nejakú zmenu ktorá spočíva v pozitívnom obrate predovšetkým myslení danej osobnosti. Uznávam, že sa jedná o pomerne náročný jednak psychický proces, ale som pevne presvedčený, aj na základe osobného svedectva, ktoré vydávam, že sa to dá.
Záverom môjho príspevku poviem toľko, že každopádne človek musí byť realista, aby pri prípadnom neúspechu neupadol do depresívnych stavov, ale držal si nadhľad a odstup.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár