Sv. otec František v tomto duchovnom kontexte pre mňa celkom istotne znamená výnimočnú duchovnú autoritu, ktorý svojim postavením si v kresťanskom kontexte zaslúži určite. Navyše, po ľudskej stránke predsa len je to už pán v rokoch, takže aj ako človek požíva úctu, pretože vo svojom vysokom veku úraduje, a slúži cirkvi a svetu ako predstaviteľ vatikánskeho štátu.
Ja samozrejme nepochybujem, a ani nijako nespochybňujem, čo sv. otec hovorí vo svojich zamysleniach, ale opomínam skutočnosť, ktorú nateraz vysvetlím.
Ja nemám povinnosť o kresťanskom učení rozprávať ateistovi, ktorý si z toho robí posmech.
Pokiaľ napríklad nezávislá inštitúcia ako napríklad x charitatívnych nadáciách, ktoré nezastrešuje nijakým spôsobom cirkev, ale práve naopak, patronát nad nimi vedie nejaká spoločnosť ktorá nevyznáva kresťanské učenie, je to určite fajn. Ale povedať a odinterpretovať tú myšlienku, ideu, ktorá spočíva v tom, že je lepšie byť ateistom ako kresťanom, ktorý údajne pohŕda okolím, čo nevie ani prirodzene dokázať, je na zamyslenie, čo tým chcel povedať.
Je nesporné, že aj denne chodiaci kresťania akéhokoľvek vierovyznania, nemusia to byť katolíci, do svojho chrámu na modlitby, zhromaždenie kresťanského spoločenstva, sv. omše ako u nás katolíkov, zaiste robia vedome či nevedome pohoršenie. Ospravedlňujeme si to myšlienkou, že predsa, aj Písmo sv. v stati o cudzoložnici hovorí, že kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň. Nájdeme to v jánovom evanjeliu, ôsmej kapitole a tak ďalej, píšem súradnice pre úplnosť. Jn 8,7.
Buď konáš podľa Písma, alebo nekonáš. Je nesmierna otročina, ak v rozmere kresťanského života necítiš slobodu, a na všetko sa musíš odvolávať prostredníctvom riadkov Písma Svätého.
Je načase, aby sme zahodili všetky predsudky, ale priamo, na základe autority písma Svätého, kresťanského učenia a kresťanskej náuky priamo konali to čo chce Boh.
Boh chce, aby som konal kresťanské skutky a zachovával ako kresťan všetko to, čo konám, návšteva kostola a dodržiavanie sviatostného života, ale nie vždy to v tomto rozmere stačí.
Mnohí majú radi sa prezentovať pred ostatnými, keď sú napríklad Vianoce, lebo Tichú noc ako pieseň poznajú predsa aj ateisti, nielen kresťania.
Otázka je, že keď Boh zošle na teba nejakú skúšku, kresťan, nekresťan, ako v nej obstojíš.
Kresťanský rozmer je o tom, že človek potrebuje byť predovšetkým silná osobnosť so zdravými a pevnými koreňmi, ktoré prirodzene, nie každý má. Ale každý hrá formu len vtedy, kedy je psychicky a fyzicky zdravý, má okolo seba ten nazvem to, "dostatok" v najrozličnejšiej forme. Dostatok vo forme rodinného zabezpečenia, teda či má muž ženu, žena muža, alebo má rodičov, o ktorých sa môže oprieť, alebo užšiu či širšiu osobu, kde nielen vzájomné sympatie ale aj osobná blízkosť dokáže prekonať akékoľvek rozdiely, a človeka motivovať na ceste k šťastiu a hodnotám, ktoré presahujú tento svet nielen duchovným a nemateriálnym odkazom, ale predovšetkým tým, že pozerám sa na človeka ako na človeka, ktorému treba buď pomôcť, alebo stáť pri ňom v nejakej dobe, kedy sa nepostaví na nohy.
O tomto je kresťanstvo, aby sme v súlade s mravným, duševným duchovným odkazom vzhliadajúc jeden k druhému boli oporou, a tak dôsledne plnili kresťanské učenie. Nič viac v podstate od nás samotných Boh ani neočakáva.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár