Mnohí sa nazdávajú, že keď niečo robím azda aj navyše, niečo čo ja považujem osobne za dobré, hodnotné, pozitívne, musí to tak aj byť. Je to omyl. Práve tá pomyslená nadpráca, častokrát môže spôsobiť viac škody ako na osohu. Prejavuje sa to napríklad tak, že niekto chce ešte podať adekvátny výkon. Nik mu to neberie, ale napríklad neberie ohľad na bezpečnosť, ako to poznáme z BOZP, to staré známe, kde som si vypočul nie jednu prednášku na túto tému na niektorých školeniach a podobne, a pravdepodobne sa tomu nevyhol nikto.
Práve to, kedy niečo chceme spraviť navyše, je niečo, čo nie je dobré. Ja som osobne toho názoru, že nie je dobré prekračovať akési stanovené normy a limity, pretože nikdy neviem dopredu, prečo práve je niečo pevne stanovené, kde nie je dobré teda prekročiť požadované ciele, ktoré sú stanovené. Aj v istom zmysle nadprodukcia nie je celkom žiadúca, hoci môže byť stopercentne odvedená, a teda nie je pochybnosti o tom, že je to vykonané správne.
Napriek tomu všetkému vieme, že mnohí nemajú mieru ani v dobrom, ani v zlom. Nazdávajú sa, že tým, ako človek špekuluje, ako niečo získať navyše, zvyšujeme si kredit u niekoho. Častokrár sa deje pravý opak, a teda z príliš aktívneho človeka sa stane človek, voči ktorému vyslovene niekedy máme ťažké srdce. Jednoducho človek akosi stratil miernosť.
Problémom ako takým avšak nie je zdanlivá nadprodukcia, ako to, kedy človek nevie zniesť úspech možno toho druhého, koho má po svojom boku. A či sa jedná možno o to, či s niekým zdieľam život, alebo to vnímam pracovne a profesionálne v práci napríklad s nejakým kolegom, ktorého môžem považovať za svojho kamaráta a podobne, predsa len tá rivalita tam je.
A niekedy tá rivalita proste môže znamenať to zlo. Prečo by teda som mal s niekým neustále o niečo súperiť. KAždý v sebe akosi skrýva kus bojovníka, ktorý mu akosi nedovolí zaspať na vavrínoch aj pri dosiahnutom úspechu, kedy by sme mohli možno zaslúžene oddychovať, nemyslieť možno asi na chvíľu na podaný nasledujúci výkon, nemyslieť na to, že nás zase čaká odmena, kedy si proste potrebujeme oddýchnuť a načerpať nové sily. Veď predsa keď človek je oddýchnutý, aj inak vníma tú skutočnosť, že mám predsa pred sebou nejaké tie povinnosti, ktoré teda mi vyplývajú z mojej činnosti, a ktoré treba splniť, keď viem, že mám zaručený režim striedania práce a oddychu.
A na toto mnohí nemyslia, a všetko berú materialistický, a sú veľmi zameraní na podávanie výkonu, ktorý akosi sa stalo modlou v našej spoločnosti. To je síce dobro, nemôžem to vyhodnotiť ako zlo, ale na druhej strane aj to môže človeka v istom zmysle zotročiť, kedy si poviem, že áno človek pracuje, baví ho to, to sa nemôže v niektorých prípadoch poprieť, ale proste cítim, že v tom a v tom som prekročil svoje hranice, už som prekročil svoje pomyslené bariéry, zbúral som tie mosty, a dostal som sa do nejakého stavu, kedy síce viem vytvoriť akúsi nadprodukciu, ale stojí ma to veľmi veľa síl, ktoré ale strácam práve tam, kde by som sa možno mal na neskorší čas šetriť. To je to, kedy človek nevníma duchovnú podstatu svojho života, kedy je život človeka naplnený len akými si povinnosťami, ktoré si musím splniť pred nejakou vrchonosťou, ľudovo poviem, ale to je všetko. Teda to všetko môže vytvárať niečo zlé niečo proste toxické v mojom vnútri, ktorého sa je dosť ťažké zbaviť.
Záverom poviem asi toľko, že je dobré, sem tam na niečo nemyslieť, na niečo zabudnúť v nádeji, že hádam sa to utrasie, ako to vnímam ja. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár