Je to celkom dobrý článok, ale musím sa k niektorým tvojim názorovým tendenciám postaviť celkom určite pod uhlom kritického pohľadu. Ako to myslím vysvetlím ti. Píšeš, že kresťania katolíci tvrdia, že po smrti odchádzame do duchovného sveta. a jedným dychom dodávaš, že nie je to pravda.
Opätovne ako nechcem sa s tebou vadiť, naozaj nechcem, pretože nie som taký typ, skôr ma to zarmucuje, ale to je na inú tematiku, ale nepíšeš správne.
Nenazývam to nezmyslami, pretože ako hovorí sv. Pavol ohľadom tejto problematiky je to, že ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo a podobne, čo Boh pripravil pre tých, ktorí ho milujú. V evanjeliách sa často spomína niečo ako. Do neba nevojde nič nečistého, alebo ľahšie je prejsť ťave uchom ihly, ako boháčovi do kráľovstva nebeského. to som citoval v skratke Písmo Sväté.
Nechcem prirodzene akosi spochybniť tvoje tvrdenia a podobne, a vonkoncom nie polemizovať nedajbože o tom,či to, čo sa píše v Písme je naozaj pravda, lebo to pravda je. Pravda ako niečo je teda pojem, ktorý teda reálne existuje, a neexistuje cesta ani do ľava, ani do prava, ani stred. proste jestvuje len jedna pravda, bez príkras, tak ako to je.
Avšak tak, ako to je, celkom presne nevieme ani z Písma, pretože písmo explicitne nehovorí o tom, čo sa stane napríklad bezprostredne po smrti človeka, čo som bol neraz osobne prítomný.
Je isté, že duša isto odíde do nebam teda do večnosti, aby som mal byť presný vo vyjadreniach. Čiastočne mi to vysvetľuje podobenstvo o boháčovi a lazárovi, o ktorom som stopercentne pod vplyvom Ducha Svätého presvedčený, že je to pravda. že medzi týmito dvoma osobami sa celkom isto nachádza veľká priepasť. Ja by som k tomu dodal napríklad toľko, že teda celý tento príbeh je veľmi tajomný, a jasný predsa, pretože to, čo opisuješ ty, to čo sa opisuje v Písme, celkom isto ľudsky priznávam, vzbuduje naozaj veľký strach.
Ten istý strach, ktorý pociťoval Nabuchodonozor, biblická postava v knihe proroka Daniela, kedy uzrel tajomný nápis na stene. Myslím si, že ten odstavec poznáš celkom isto.
Dá sa povedať, a ja to napíšem do článku, že celý náš život je v podstate o tom, že človek celkom isto raz musí zrekapitulovať niečo zo seba. Máme predsa teraz vianoce. Budeme mať silvestra, bude nový rok. Človek matne si spomenie čo sa udialo počas tohoto roka, bolo to možno dobré, menej dobré.
Tieto atribúty nie sú ničím výnimočným pretože sprevádzajú každého jedného z nás, je to spoločné pre nás všetkých, len málokto o tom hovorí. Málokto ukáže svoju pravú tvár. Báť sa bojí každý. Len niekto to prežíva intenzívnejšie niekto menej. Niekto na to nemyslí, lebo v tom neverí. Presne teraz apelujem na tvoj článok, ide o to, že mnohí ľudia proste tomu neveria, a to je chyba. Lenže veriť nestačí. Mnohí majú aj plné ústa neviem čoho, ale vieš ako sa hovorí, skutek utek. A to pravda je. To znamená, že to, čo človek prakticky vykonal, alebo nevykonal sa počíta.
Mnohí robia s ochotou aj cez hranice svojich možností, mnohí sa tých hraníc proste stránia, a neprekročia ich, pretože sú si vedomí svojich limitov. Ale nie osobných, čo chce alebo nemôže prekročiť, ale to, čo už nechce. A každý má právo niečo aj odmietnuť, aj dobré, aj zlé. Problematika hodnotových orientácii v živote človeka je veľmi obšírna, a ja osobne som venoval tomu nejeden blog. Lenže vieš. Pokiaľ človek je presiaknutý svetom, a svet ho ťahá, také máš aj zmýšľanie. Pokiaľ človek myslí na duchovné veci, lepšie si si tým vie poradiť, a s neúspechmi sa pomerne ľahšie vysporiada, aj keď v istom zmysle tu hrá podstatnú rolu psychika človeka, ktorá v istom okamihu môže alebo nemusí byť nalomená, podlomená. Ide o to, či dokážeš jasne povedať, že toto som spravil zlé, toto dobré, a či si vysporiadaný sám so sebou.
To mnohí nedokážu, a preto sú neúspešní v živote, preto odpadnú od viery, preto rebelujú, preto nevedia dať zmysel dobrým veciam. ja by som sa k niektorým veciam staval opatrne. Boh ti venoval materiálne statky do našej radosti a pôžitku z nich. Tak, aby si nestratil zreteľ výsadného miesta Boha na prvé miesto. A práve toto málokto dokáže, a ten vír slávy, všetkého pominuteľného prachu zametá predovšetkým s nimi samým, a je veľmi ťažké z toho sa dostať. Je ľahko povedať niekomu, kto možno zarobí minimálnu mzdu, či pozná miernosť, skromnosť, kedy po výplate a zaplatení mu zostane nie celkom dostatok peňazí, aby mohol rozhadzovať.
Záverom ako tradične spomeniem ešte toľkoto. Ale pri situácii, kedy napríklad zodpovedne riadiš niečo, a máš príjmy mesačne v desiatkach niekoľkých tisícoch je predsa ten život o niečo pohodlnejší. Stále tvrdím pri rozhovoroch s inými, že človek nikdy nesmie zabudnúť, z kade vyšiel. Ak si niečo vydrel, a žije dôstojne, nevidím problém v prežitkoch tejto doby, ktoré ma robia aj na chvíľu šťastným, pretože sa viem ďalej sústrediť na niečo, čo je hodnotné, čo treba budovať ako z materiálneho hľadiska, ako z duchovného. A mnohí nevedia tento duchovno hmotný prvok zladiť, a preto sú nešťastní. Ale je to môj názor.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
112tomas
25. 12.decembra 2019 19:10
Napíš svoj komentár