Ja by som si hneď na začiatku tohoto blogu kládol niektoré otázky. Čím to je, že náš život je rozdelený na niektoré jedinečné okamihy. Také, ktoré sa nikdy nezopakujú, a podobne. Sú udalosti, poviem to teraz z mojej vlastnej skúsenosti, ktoré sa stali, neboli celkom príjemné, ale vedel som, že všetko je len otázka času, nič inšie, kedy sa to urovná, a celkovo vždy som mal v tomto pravdu.
Azda si pamätáme na obdobie, kedy sme rozmýšľali, alebo určite aj teraz máme nejaké predstavy o tom, čím budeme, No kým na začiatku nášho života, teda v tých začiatkoch to boli samozrejme dosť skreslené a nejasné predstavy priamo úmerne prispôsobené nášmu veku, zmýšľaniu a podobným atribútam, určite vo vyššom veku nastáva vážnosť situácie, keď máme o tomto rozmýšľať.
Určite si teraz pomyslíte, že toto predsa už všetko vieme, toto sme už počuli, o tomto sme uť predsa čítali toho hodne, lenže musíme si uvedomiť, a teraz ma to akurát napadá, že síce donekonečna aj v médiách, školách, samotne aj tu na tomto portáli sa to dosť často rozoberá, neberieme veci príliš vážne.
Áno, je to tak. A sčasti si musím priznať, že vo vašom veku, nakoľko už som dosiahol jeden životný míľnik, musím povedať, že som rozmýšľal asi podobne, a síce tak, že pravdepodobne všetko sa vystanoví akosi samo od seba, že na všetko len potrebujem dostatok času. Áno, na vyzretie, na skúsenosti je veľmi potrebný čas, a povedal by som, tak zafilozofoval by som, že múdry je ten človek, ktorý sa tomuto čosi chce aj prispôsobiť a vnímať reálne tieto životné okamihy, z ktorých jednoznačne plynie poučenie do budúcna, čoho sa mám vyvarovať, strániť, alebo naopak, aké životné dobrá by som si prial, aby sa to ešte raz zopakovalo a podobne.
Dajme si teraz takú otázku, kde sme a kam vlastne smerujeme. Ja som síce rád, že mám celkom dobrú prácu, ale musím na druhej strane rozhodne povedať, že toto všetko mi predsa nemôže stačiť, pretože chcem ešte čosi viac, ale zatiaľ o tom všetkom vlastne sa ešte ani neodvažujem rozmýšľať, nie to ešte rozprávať. Samozrejme, každý má občas nejaké nevypovedané nereálne sny, ktoré sú vlastné len nám samým, a druhých do toho nič.
Máme napríklad tendenciu aj čosi ľutovať. Napríklad máme nejakú šancu a my ju nevyužijeme. Pamätám sa, ako v škole napríklad som bol schopný počítať každú jednu sekundu, kedy sa napríklad skončí nejaká hodina, alebo prednáška, ktorá už napríklad presahovala rámec hodiny, a nie vždy som dokázal absorbovať do seba nejaké 4 hodinové filozofické prednášky, kde som v podstate len v minime tušil, o čo všetkom sa tam hovorí.
Ale všetko je na niečo dobré. Aj na to celkom rád spomínam, aj keď napríklad mám zmiešané pocity, a niekedy mi je až veľmi ľúto, že nemám okolo seba tú pojašenú partiu, kde som sa cítil veľmi dobre, čo sa napríklad týka tej strednej školy, kde skutočne mám zážitky, alebo z vysokej, kde väčšina mojich spolužiakov už slúžia Bohu a cirkvi ako kňazi.
Sú to pre mňa jedinečné okamihy. Čo by som chcel povedať ako nejaké duchovné posolstvo tohoto blogu. Mne jednoznačne vyplývajú ešte niektoré krátke myšlienky tu vyjadriť. Vážte si ten čas, kedy máte okolo seba ľudí, aj tých otravných splužiakov, ktorých v podstate máte plné zuby, lebo pamätajte si jedno, toto by som chcel teda aj zdôrazniť.
Môžete byť neviem akými individualistami, nejakými samotármi, sebestačnými ľuďmi, ktorí sa dobre a dokonalo spoliehali na vlastnú intuíciu a nedali na reči druhých... to je celkom chvályhodné, vždy som sa snažil aj ja plniť si veci na stopercent, a bol som smutný, ak sa mi niečo nepodarilo, ale vážte si aj tých, ktorí z nejakých dôvodov vám trochu okorenili ten život, trošku ho možno vykoľajili nejakými okamihmi z toho možno zabehaného stereotypu, kde sa musela možno v tom raze preukázať nejaká tá vaša vnútorná duchovná kvalita, pretože nikdy neviete, kedy napríklad ten dotyčný nesledoval ani nie tak výsledok nejakého pozorovacieho procesu, ako tú kvalitu zvládnutých úloh a dostatočnú vyzretosť pri náročnosti plnenia čohosi, čo bolo od nás vyžadované, a ako sme sa vlastne k tomu osobne postavili, a či sme sa vedeli zachovať ako ľudia v každej zložitej situácii.
Čo by som ešte chcel napísať na záver tohoto blogu? Azda len v krátkosti zhrniem obsah článku, čo som chcel vyjadriť. A síce. Ani tá najnepodstatnejšia udalosť, nad ktorou by sme mávli rukou nikdy nie je zbytočná, a koniec koncov tak veľa nám môže dať do života, keď si neskôr budeme dávať mnohé veci z minulosti našej do súvisu, keď už budeme kdesi inde. Na toto pamätajme.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár