V živote si často myslíme, že určití ľudia, ktorí s nami prežívajú nejaké krátkodobé momenty a hlboko sa vžijú do našej pamäti sa akosi stanú nenahraditeľnými. Nevieme si bez nich ten pracovný alebo študijný život predstaviť.
Čosi podobné som zažíval, keď som maturoval, alebo keď som po roku skončil v seminári, kde som si nevedel predstaviť spoluprácu bez mojich spolužiakov. Mnohí mi chýbajú dodnes, ale máme kontakt medzi sebou čiuž na fb, alebo cez telefón.
Sú ľudia, ktorých by ste najradšej vymazali zo svojho života, ale napriek tomu, myslíte často na nich, hoci už nie sú vašou súčasťou. A sú ľudia, ktorých máte pri sebe, je vám s nimi dobre, a máte panický strach, že o nich raz prídete. To prvé, čo som opísal, je častokrát veľmi bolestné, a napríklad osobne som sa z viacerých životných situáciách nevedel dostať.
Čosi podobné sa stalo aj mne. Poznáme tú známu vetu, že nikto nie je nenahraditeľný. Je to samozrejme pravda, ale poďme sa na to pozrieť bližšie.
Často odmietame bezdôvodne kontakt s niektorými ľuďmi, hoci vieme, že oni dobre poznajú nás, a zdieľajú podobné hodnoty. Vyhľadávame skôr krátkodobé a bezcenné zväzky, aby sme mohli napríklad zabiť nudu. Stalo sa to aj mne, ale som sa našťastie z toho poučil. Deje sa to často na internete, osobne som z nejakých mládeneckých debát alebo tínedžerských výstrelkoch vyrástol, pretože už nie som tínedžer.
Na druhej strane niekedy sa veľmi pozitívne môže zmeniť pre nás situácia, zmeníme pracovisko, možno obmedzíme počet návštev s kým si, a zrazu zistíme, že náš život je kvalitnejší, a niektorí pre nás predstavovali brzdu.
A potom to nastane. Zmení sa nám situácia, a tí ľudia sú zrazu preč. A my nevieme prečo. Prečo nevieme byť bez nich.Ako veľmi človeku chýbajú! Pamätám sa ako ťažko a ako veľmi som sa musel premáhať, keď som napríklad zatelefonoval, alebo prijal hovor či sms od nejakého spolužiaka. Áno, nikto nie je nenahraditeľní, ale niektorí ľudia sú proste originálom takým, ako iní nemôžu byť. Sú osoby, ktoré krátko, nakrátko vstúpili do vášho života, a tak ho ovplyvnili, že to badať na osobných spomienkach, obyčajne veľmi silných.
Celkom nečakane som raz večer prijal hovor od spolužiaka zo strednej. Ešte cez vianoce kedysi. Že aby som došiel ku nemu. Lenže bola veľká zima a neskoro večer a ku nemu trvá dosť dlho cesta, cca 40 km ta a späť. Išiel by som, ale nakoniec som snim len asi pol hodinu telefonoval. Padlo mi to dobre.
Práve vtedy sa vynára smútok, a viackrát som moje ďalšie pracovné obdobie nazval len akousi dobou prežitia, kde som nevnímal prítomnosť, ale čerpal som z bohatej minulosti v nádeji na lepšiu budúcnosť. Často ma ale tá predstava mierne desí a bojím sa jej. Práve preto, lebo ľudia z minulosti boli proste stopercentný originál, kde len ťažko sa mi s nimi lúčilo, a odchod od nich pre mňa znamenal neuveriteľnú bolesť. Nevedel som sa niekedy s mnohými záležitosťami vyrovnať, pretože som neustále vnímal minulosť ako prítomnosť.
Na záver čosi v krátkosti. Už len preto, lebo teraz idem na nové pracovisko, a obávam sa, aké to tam bude. Pri tom všetko ma ale na druhej strane posilňuje istota, že verím v Božiu prítomnosť v mojom živote. Je to veľmi komplikované. Aj toto vnímam ako určitú skúšku. Uvidím ako bude.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár