Často počujeme to, že musíme byť individualisti, pričom tu čítam rôzne blogy, fóra, ankety, recenzie, a podobne, ktoré majú pravdepodobne jediný cieľ. Nahromadiť určitý počet komentárov, aby sa tam čo najviac ľudí vyjadrovalo a podobne.
Ako som mu napísal do komentu pod blog, tak to píšem aj ja teraz. Neobviňujte seba pred ľuďmi, ktorí sa vám vysmievajú, oni toho nie sú hodny. A na druhej strane, všetci sme si rovní. Jediný, pred ktorým sa musíš sebaobviňovať, pred ktorým musíš plakať je jedine Všemohúci Pán Boh, Pán Ježiš Kristus, a prosiť o mocných sedem darov Ducha Svätého.
Je veľmi smutné, že mnohí kašlú na mienku Boha, aj veriaci, odfláknu modlitby, odfláknu, zhodia, zamietnu všetky svoje dobré vlastnosti, a chcú ukazovať len svoju silu, pridajú sa k drvivej väčšine, ktorá im je vlastne na škodu. Vytráca sa tu teda zdravý individuálny smer človeka smerom dopredu.
Je veľmi smutné, že mnoho ľudí si osvojilo pokrytecké zmýšľanie druhých, ktorí im nahovárajú, ako sa majú zmeniť, ako majú robiť hento, tamto. Takíto ľudia veľmi radi manipulujú druhými, mienkou druhých, ale samozrejme, keď ťa chytia do svojej siete, používajú samozrejme veľmi dobrý argument, že vraj, ešte stále sa môžeš rozhodnúť bezvýhradne slobodne, uvážlivo, podľa svojho rozhodnutia.
V skutočnosti takýto človek už stratil všetky svoje zábrany, stratil všetku svoju nazvem to vnútornú, intímnu identitu, pretože už nemá svoj názor. Sto krát opakovaná lož, že sa musí zmeniť, lebo je ten najväčší hlupák mu je prijatá do svojho vnútra ako tá najväčšia samozrejmosť, ktorú ešte akože neodlhalil zásluhou ľudí, ktorí mu to vysvetlili. Samozrejme, myslím to ironicky.
Minule som sa zamyslel, a teraz si vezmite. Veď mi vlastne nemáme vôbec žiadnu slobodu do kelu. Som si uvedomil, že dennodenne prebieha akokeby súdny proces s naším vedomím, našim rozumom, kde musíme ustavične súdiť náš rozum, súdiť naše činy, neustále sa nad tým pozastavovať, neustále vyvodzovať nejaké dôsledky, či už sú reálne alebo nie.... to je jedno, proste musíme sa niečím zaťažovať.
Veľmi nás ovplyvňujú na druhej strane ľudia. Je veľmi paradoxné, že držíme sa takých, pri ktorých sa necítime dobre. Ani sa nikdy cítiť nebudeme. Sme pomaly ale isto závislí na ich mienke, pričom nám majú byť vlastne ukradnutí, avšak naša neschopnosť vykľučkovať z ich područia, čo si nás dokonale podmanili je už na takej hrane, že sme sa stali oddanými sluhami a bábkami v rukách druhých.
Ďalší paradox je, keď niekto prehnane zdôrazňuje slobodu. Taký človek nikdy nebude slobodný, pretože vo svojej akože virtuálnej slobode ho spútava kopec iných vecí, ktorých je otrokom.
Si vezmi našu spoločnosť. Si bohatý, slúžiš peniazom, už ťa nebaví báť sa o svoje imanie, jednoducho už sa dostaneš do takého stavu, že sa nevieš kontrolovať, a ono ťa to ovláda. Vtedy si uvedomuješ, že niečo predsa pred ľuďmi musíš dokázať, zvlášť keď sa samozrejme jedná o druhých, dobre spoločensky situovaných, pre ktorých je pod ich úroveň porovnávať sa s niekým niktošom. Samozrejme, niktošom podľa nich.
Bohatstvo, taký lakomý pocit, tiež pýcha, neschopnosť zaujímať sa o bežné existenčné veci, nemať sociálny záujem o dobro v spoločnosti aspoň nejakým minimálnym pasívnym záujmom, aspoň keby človek sa aspoň naoko zaujímal o niečo, čo je problém v spoločnosti, už aj to by bolo malé plus pre neho. Avšak človek sa rád zaodeje do vlastnej pýchy, a potom to ide dole vodou.
Práve preto je nezdravé sebaobviňovanie. Práve preto je dobré ostať skutočne tým, čím som. Nesmieš pohŕdať slabšími. Navštevuj druhých, chorých, ktorí potrebujú tvoju prítomnosť aspoň pre ich ako také duševné zdravie, a dobre sa budeš cítiť aj ty. Lebo keby som vysedával len v spoločnosti tých, ktorí ma vlastne nepotrebujú, o čom by to bolo. Bol by som vtedy šťastný?
Toto je ten individualizmus, keď sú mi ukradnutý druhí ľudia. Samozrejme, podľa toho, koho mám pri sebe.
Hľadaj preto to, čo na sebe nechceš zmeniť, a nie to, čo na sebe chceš zmeniť. V škole do nás často hučali, ako máme byť dobrými, ako sa máme slušne správať, avšak majú oni šajnu, koľko obety a námahy som musel vynaložiť pre naučenie niečoho, na čo nemám vlohy, a otrocky som s to musel naučiť? Že som musel vynaložiť mnohonásobne viac, ako nejaký iný, ktorý s ľahkosťou zvládol všetko, čo mu naložili, len preto, lebo má iné myslenie ako ja? Hovorím samozrejme obrazne.
Najprv toho druhého musíš spoznať, a pomaly ho dvíhať. Je dosť možné, že veľa ľudí sa napríklad bojí zdôveriť s nejakými problémami, a preto to tají, preto sa nikomu nechcú žalovať, chcú to riešiť akokeby po svojom, a myslia si, že je to to najlepšie pre nich. Žiaľ, mýlia sa. Veľmi sa mýlia. Áno, aj z nich sa stanú individuality, avšak, dajme si otázku, budú to jedinci s akými kvalitami? Budú to zatrpknutí ľudia, ktorí nebudú schopní pomenovať to, čo ich teší, čo ich zaujíma, čo im spôsobuje skutočnú radosť, a nie to, čo ich prenasleduje, čo ich zarmucuje, znechucuje, čo im odoberá ich sily, že nevidia perspektívu napríklad do budúcnosti, a verte mi, takých je veru hodne.
Zaujala ma biblická veta. Mňa musí ubúdať, aby On mohol rásť. Vysvetlenie tejto veľmi peknej vznešenej biblickej myšlienky je také, že my sa nemôžeme s Bohom porovnávať ani náhodou. Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.
Táto stará biblická pravda znázorňuje pokojného človeka, ktorý sa nikam osobnostne neplaší, a nechce s podobať pyšným ľuďom. Chcú proste ostať tým, čím sú. Len vtedy, keď unížiš svoje vlastné ego, ktoré je beztak poznačené tvojimi osobnými hriechami, a vyvýšiš Boha, a necháš sa ovplyvňovať najmä tým, čo sa dočítaš v Písme Svätom, a uvedomíš si potrebu osobnej modlitby, len vtedy budeš, len vtedy sa staneš veľkým človekom, a Boh dovolí, Boh ťa uspôsobí, aby si zanedlho rástol aj v očiach ľudí, možno aj svojich neprajníkov.
Na záver všetkým chcem popriať dobrý, požehaný deň.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ano ľuďom chýba pokora tak ako som to počul z úst kňaza v nemocničnej kaplnke, pokora, pokora a zas pokora...by mala byť dominujúca v našom živote..
filip